Kráska z oblakov

Part 8

 Nate

Načiahnem sa po fľaštičku na nočnom stolíku, bolesť mi znovu zvraští tvár. Otvorím kovové viečko, myšlienky nechám voľne víriť vo svojej hlave, nech rozptýlia tú hmlu, ktorá ovláda celú moju myseľ. Chcem sa nato vykašlať a vyhodiť všetky vyjebané lieky proti bolesti. Neurobím to len kvôli mojej Sky.  Napriek tomu, že sa ku nej správam ako najväčší hajzel pod slnkom, ma neopustila. Je tu každý deň. Dokonca tu aj prespáva ale nie v mojej izbe vedľa mňa ako zvykla kedysi. Spí v jednej z hosťovských izieb oproti tej mojej. Znovu sa v mojom vnútri objavý nepríjemný pocit, že ma neznáša. To som chcel predsa dosiahnuť, nie? Aby ma znenávidela a našla si iného. Napriek tomu, že už len pri myšlienke, že sa jej dotýka niekto iný, zúrim, viem, že ja jej neviem dať to, čo si zaslúži. Nikto nezamestná bývalého pilota skackajúceho na jednej nohe. Moja mužská pýcha by nezniesla predstavu, že zarába ona, zatiaľ čo ja sedím doma celkom nepoužiteľný.  Z mojich pochmúrnych myšlienok ma vytrhne jemné klopanie na dvere. Viem, že je to ona. Opatrne otvorí dvere a vojde dnu. Zdvihnem zrak. Hľadí na mňa modrými očami, v rukách drží raňajky. A je skurvene nádherná. Ako vždy. Moja kráska.

Okamžite sa mi stiahne žalúdok. Dopekla. Na plecia jej padajú dlhé tmavohnedé vlasy, jej pokožka je svetlá ale okamžite sa zamračím, ked mi pohľad padne na tmavé kruhy pod jej nádhernými očami. Venuje mi široký úsmev. Nádherný úsmev.

,,Ahoj, " pozdraví ma ticho.

,,Ahoj," šepnem. Zapýri sa, nemôžem uveriť, že nad ňou mám ešte stále takúto moc, jej jemné oblé líca zahalia odtiene ružovej. Okamžite pocítim túžbu pohladiť ju, pritiahnuť si ju k sebe a pobozkať jej šťavnaté pery.

,, Doniesla som ti raňajky," povie. Pôsobí placho. ,, Nevedela som, či chceš rožky s maslom alebo so šunkou alebo so syrom alebo možno rožky vôbec nechceš, tak som doniesla aj sladké pečivo, ale aj palacinky som spravila, tvoje obľúbené. Dala som do nich aj nutellu a..." trepe. A je neuveriteľne rozkošná. Usmejem sa - v tej chvíli si uvedomím, že nechcem túto ženu stratiť. Namiesto sebaľútosti by som mal o ňu bojovať. Pilot či nie, nedovolím žiadnemu skurvenému bastardovi, aby sa jej dotýkal. Nie veru! Smiem to len ja. Nikto iný sa na moju Sky nesmie ani len pozrieť.

,, To je v poriadku," ubezpečím ju. ,, Mne by stačil aj pustý rožok. Hlavne, že mi ho donesieš ty. "

Zdvihne hlavu a jej oči sa stretnú s mojimi. V pohľade sa jej zračí prekvapenie. Znovu sa musím usmiať. Pôsobí tak nevinne.

,, Tak ti to sem položím a nechám ťa v kľude najesť, dobre? Ak by si čokoľvek potreboval, zakrič. Budem dolu v kuchyni," vychrlí zo seba a otočí sa na odchod.

,,Sky?" zastavím ju. ,,Je pravda, že neustále by som jedol ale aj ja mám svoje hranice a mám taký pocit, že toto všetko," rukou ukážem na stolík, kam položila jedlo, ,, by som sám nezvládol. Nechcela by si sa naraňajkovať so mnou?" Je úplne ohromená. Vidím to na nej. Ako som mohol byť taký debil a správať sa ku každému ako sopľavé decko?! Snažili sa mi pomôcť. Všetci. Moji rodičia, Becca a moja kráska. Mal by som sa tešiť, že som vôbec prežil, mnohý totiž také šťastie nemali a dali by čokoľvek zato, aby boli na mojom mieste, a nie všetkých od seba odháňať!

,,Sa-samozrejme," odpovie a sadne si do kresla pri okne. Nadvihnem obočie a potľapkám posteľ. ,,Pod' sem," poviem. Urobí tak. Pohybuje sa placho a pomaly ako keby čakala, že každú chvíľu vyletím. Načiahne sa po kakaový koláč posypaný práškovým cukrom. Ja som sa rozhodol pre jej vynikajúce palacinky. Nehovorím to preto, lebo som jej priateľ, ale naozaj robí tie najlepšie palacinky na svete!

,,Chutí?" spýta sa ma. Už-už som chcel odpovedať, ale môj zrak spočinul na jej perách. Mala ich celé pokryté bielym cukrom. Nedokázal som dlhšie odolávať. Ani som nechcel. Už od prvej chvíle ako som ju uvidel v uniforme letušky, som vedel, že bude mojou závislosťou. Chytil som ju za hlavu a pritiahol si ju k sebe. Perami som sa prisal na jej plné pery. Najprv som z nich zlízal sladký cukor potom som ju vášnivo pobozkal. Vtedy sa mi opäť zdalo, že všetko je presne tak, ako má byť - ako vždy, ked' ju mám v náručí. Akoby som držal lúč slnečného svetla. Bozkávam ju, kým nám nedôjde dych, a ked' sa od seba napokon odtiahneme, nadýchneme sa a naše ústa sa znova spoja.

,, Chutí, a veľmi," odpoviem. Zasmeje sa cez slzy a hodí sa mi okolo krku.

,,Tak som sa bála, Nate. Tak veľmi som sa bála, že ma nenávidíš."

,, Doriti, dievčatko, to nie! Nikdy by som ťa nemohol nenávidieť. Nikdy! To ja som sa správal ako hajzel. Prepáč mi to. Nepoznám žiaden dobrý dôvod, prečo som sa správal ako som sa správal. Odpusť mi, prosím. Ak to bude potrebné, tak sa ti budem ospravedlňovať dokonca môjho života. Tebe aj mojej rodine. Nezaslúžili ste to."

,, Nie, Nate. My ťa chápeme. Nikto sa na teba nehnevá." horlivo ma ubezpečovala.

,,Milujem ťa, dievčatko,"

,, Tak po prvé : nie som až o toľko rokov mladšia než ty a po druhé : aj ja teba." Toto som potreboval. jej nádherný úsmev na tvári. Mal som pocit, že s ňou po boku dokážem všetko. A práve preto, skôr než mi to stihlo prejsť hlavou som vyhŕkol : ,, Pôjdem na to liečenie. Až kým znovu nebudem normálne chodiť."