Kráska z oblakov

Part 7

,, Sky?" zopakuje a ťažko preglgne.

,, Pššššt," priložím mu ukazovák na pery a nežne ho pohladím po tvári, ,, som tu láska, som tu, " bojím sa hovoriť hlasnejšie než šeptom. Mám strach, že tým prelomím toto čaro a zobudím sa zo sna. Zotriem mu slzy z líca, ktoré na neho kvapli. Nie je to on, kto plače, ale ja. Jeho zelené oči pobehujú po izbe až sa nakoniec  zastavia na mojej tvári.

,, Kde som, Sky? Co sa stalo?"

,, Havarovali ste, Nate. Si v nemocnici, čo mi pripomína - musím zavolať lekára," vyhŕkla som a rozbehla sa von, Nateov hlas ma však zastavil.

,, Kráska! "

Otočila som sa ku nemu a vybrala sa na miesto kam ukazoval.

,, To ma ani nepobozkáš?" tváril sa urazene ale v jeho očiach iskrila hravosť. Bože, ako mi to chýbalo. Nie je hore ani desať minút a už je taký ako predtým. V duchu som zato ďakovala Bohu. 

Nahla som sa nad neho a vtisla som mu letmý bozk na pery. Chcela som sa odtiahnuť, ale pravou rukou ma jemne chytil za zátylok, pritiahol si ma späť a vášnivo sa prisal na moje pery . Snažila som sa krotiť, aby som mu náhodou neublížila. Rukou som mu vošla do jemných vlasov zatiaľ čo jeho ruky blúdili po mojich krížoch. Vlasy mi padali do tváre. ,,Chýbala si mi," šepne pomedzi bozky,  ,,pozri sa na mňa, kráska. Chcem vidieť tvoju nádhernú tvár,"

Chytí ma za bradu a otočí moju tvár tak, aby na mňa čo najlepšie videl.

,, Tu je moje dievčatko," usmeje sa na mňa svojim žiarivým úsmevom. Odhrnie mi vlasy na jednu stranu a bozká ma na krk.

,, Počkaj, zavolám Beccu a tvojich rodičov, nevieš si predstaviť ako sa o teba všetci strachovali. Sľúbila som, že im zavolám len čo sa preberieš," opatrne som sa mu vymanila z náruče a vybehla na chodbu. Práve tadiaľ prechádzal doktor a tak som ho potiahla za rukáv. ,,Doktor Bukowski! Poďte rýchlo, prebral sa! " zvýskla som nadšene.

************************************************************************

Mala som to tušiť. Mala som vedieť, že život vám nedá nič len tak zadarmo. To, že Nate ako jeden z mála ľudí, prežil haváriu, bol sám o sebe zázrak. Ked' sa prebral, bola som šťastím od seba - prežil a je v poriadku. Naše šťastie však netrvalo dlho. Doktor mu skontroloval všetky životné funkcie, sestričky mu odmerali teplotu, všetko bolo v poriadku, až kým som nezbadala ako Nate zbledol a začal divo krútiť hlavou. Zbehlo sa to tak rýchlo, odhodil bielu prikrývku a začal sa udierať do ľavej nohy. Od hnevu mu vytiekli slzy, a vykríkol. Na ten výkrik zúfalstva v živote nezabudnem. Bol nabitý hnevom, frustráciou a bolesťou. Videla som mu v očiach, ako sa mu rúti celý svet. Bola to cena, ktorú si život vypýtal za jeho záchranu. Vedela som však, že v tomto momente by bol Nate radšej mŕtvy akoby mal žiť bez jeho sna, bez lietania.

Doktor to potvrdil - Nateova ľavá noha úplne ochrnula a šanca, že ju bude vedieť znova používať je malá. Odvtedy už prešli dva týždne a Nate je konečne doma. To, čo sa však vrátilo z nemocnice, sa vôbec nepodobá na môjho vždy pozitívne naladeného kapitána. Vedela som sa vcítiť do jeho citov, chápala som prečo sa cíti ukrivdene a prečo sa správa ku každému hnusne, keď mu ponúkneme pomoc. Nate bol odjakživa samostatný a nerád sa spoliehal na ostatných a teraz bol odsúdený práve na iných ľudí. Naozaj som ho chápala, lenže pomaly sa stával čoraz viac trpkým a do seba uzavretým mužom. A ja som sa cítila úplne nepotrebná, pretože som nevedela, ako mu môžem pomôcť. Spravila by som pre neho čokoľvek, vyhľadala som najlepšiu liečebňu, kam chodia cvičiť ľudia s ochrnutými nohami a dokonca som si vypýtala voľno v  práci dovtedy, pokým sa nevylieči.  Nemohla som letieť a usmievať sa s vedomím, že môj priateľ, pre ktorého pilotovanie znamená celý jeho život, leží doma a trpí. Na ten čas som sa zamestnala u svojej kamarátky v malom obchode neďaleko Nateovho domu. On to ale odmietol. Neverí, že sa mu noha vylieči a preto všetky cvičenia a liečenia považuje za zbytočné. To, že som si vypýtala voľno, nekomentoval. Vlastne sa s nami už skoro vôbec nerozpráva.

,,Ďakujem, " zamrmle a vezme si odo mňa tácku, z ktorej sa parí horúca polievka.

,,Vyhodím to?" spýtam sa nevinne, hľadiac na vytrhnuté stránky z knihy o pilotovaní. Iba sa na mňa letmo pozrie. ,, Už to nechcem, " odsunie od seba tácku a pretočí sa na druhý bok, chrbtom ku mne. Prehltnem, dívam sa na jeho pevný chrbát a premýšľam, či to bude už navždy takto. Mám pocit, že Nate sa ani nesnaží, vzal si do hlavy, že už v živote nikdy nebude pilotom a tým to pre neho zhaslo. Zoberiem tácku a položím ju na stolík vedľa jeho postele. Nahnem sa nad neho a vtisnem mu na hlavu bozk. Otočím sa k dverám. Už som takmer na chodbe, keď sa obzriem za seba. Nate na mňa hľadí prenikavými zelenými očami ale nič nepovie. Znova sa otočím a tentoraz sa neobzriem. A Nate ma nezastaví.

                                                                                      Ďalej zaryto mlčí.

Nebude to vždy takéto depresívne, sľubujeeeeeem :'D (Teda, neviem ako to bude pokračovať, ale posnažím sa :D )