Tricky Souls

O N E

Veľmi sarkastický a emotívny, trochu smutný a zatrpknutý, a možno aj (dostatočne) romantický príbeh venovaný @C4tc3ss. Dúfam, že sa bude páčiť. ♥

„Kávu, Adel! Čiernu s mliekom. S cukrom. Nie, bez cukru. Alebo... vieš čo? Cukor dvakrát. A rýchlo! Inak mi vybuchne hlava."

Jeho asistentka mu venovala nesúhlasný pohľad, keď pred neho o dve minúty položila kávu podľa jeho želaní. „Mal by si menej piť, Ryan. Najmä keď vieš, že ďalšie ráno ideš do práce."

Ryan ju prepálil podráždeným pohľadom. Ja som nepil! chcel zavrčať, no potom si uvedomil, že mu to len ťažko uverí. Posledné, čo si z včerajšieho večera pamätal, bol joint, na ktorý ho jeho kamoš Garett po dlhej dobe nahovoril. Nemal tušenia, čo sa dialo po tom.

„Hovor tichšie, Adelaide," sykol namiesto toho. Prebodával ju nepriateľským pohľadom, až kým s povzdychom nepotriasla hlavou a neopustila jeho ordináciu.

S výdychom siahol po šálke a usrkol z vriacej kávy. Obaril si jazyk, no bolo to nič v porovnaní s trešťaním v jeho hlave. Cítil sa, akoby ho niekto ovalil kladivom.

Vstal a zamieril k oknu. Zatiahol rolety, zo skrine vytiahol malý vankúš a ľahol si na nepohodlné lôžko pokryté šušťavým igelitom. Všetko, čo momentálne potreboval, bolo stopnúť tú bolesť hlavy a dopriať si aspoň polhodinku-,

„Doktor Adams na sálu číslo 212! Doktor Adams na sálu číslo 212!"

Z hrdla mu vyšlo zmučené zastonanie. To snáď ani nie je možné!

Vylovil z vrecka mobil a našiel číslo svojho mladšieho kolegu, ktorý bol momentálne jediným možným riešením. „David, vezmi to za mňa," vyhŕkol skôr, než stihol mladík prehovoriť. „Dnes nie som v stave dávať dohromady aj niekoho iného okrem seba."

„Prehýrená noc?" zasmial sa David.

„Niečo také. Zoperuj to za mňa, potom mi to pokojne nechaj na krku."

„Fajn," povzdychol David. „Ale vezmeš za mňa piatkovú nočnú."

„Čo len budeš chcieť."

•••

O necelú hodinu už bol pomerne schopný pustiť sa do práce. Necítil sa najlepšie, no beztak mu šla práca od ruky. Skalpel bol ako predĺžená časť jeho ruky a pohyby mal dokonale nacvičené.

Dve z troch operácií, ktoré mal na dnešný deň naplánované, boli hotové, prebehli hladko a bezchybne. Kedysi by ho to vedomie potešilo, no teraz vo svojom vnútri cítil iba trpkú prázdnotu. Bolo to už dávno, čo cítil skutočnú spokojnosť s prácou, ktorú odviedol.

Stiahol si z tmavých vlasov modrú operačnú čiapku a prekvapene zdvihol zrak, keď sa jeho dvere prudko rozleteli. David naštvane vpochodoval dnu a namieril naňho ukazovákom. „Dve zmeny! Za toto mi dlžíš prinajmenšom dve zmeny!"

„Nebuď taký dramatický, David," prevrátil Ryan očami a sadol si do svojho kresla. „Azda nebol žiaden tringelt od spokojných príbuzných?"

David neveriacky potriasol hlavou. „Je v kóme, ty idiot! Keď som ťa potreboval, už si bol na operačke!"

Ryan sa zamračil. Netušil, nakoľko vážne to bolo. „Čo sa stalo?"

„Viem len, že došlo k autonehode a-,"

„Svätý Vincent je súkromná klinika," prerušil ho.

„To dievča stratilo veľa krvi, bola takmer mŕtva, keď sa tam dostali záchranári. Táto klinika bola najbližším nemocničným zariadením s potrebným vybavením, tak ju vzali sem. Má silný otras mozgu, fraktúru lebky, niekoľko dolámaných kostí. Prasknuté rebro narušilo pľúcnu tepnu, čo spôsobilo to vnútorné krvácanie. Mojej pozornosti ušlo slabé krvácanie do mozgu, ktoré sa síce zastavilo samo, no iba jej dopomohlo do kómy. CT tiež ukázalo artériovenóznu aneuryzmu v ľavej hemisfére."

David otvoril zložku a hodil ju Ryanovi na stôl. Neochotne sa zadíval na umiestnenie cievnej anomálie v mozgu. Tvár sa mu ešte viac zachmúrila. Operovať to je takmer nemožné, povedalo by deväťdesiatdeväť zo sto neurochirurgov. Nič nie je nemožné, bol by Ryan odvetil kedysi. Teraz pred ním namiesto výzvy ležala už len trpká pripomienka toho, že už raz zlyhal.

Pomaly zložku zatvoril a postrčil ju späť k Davidovi. „Môžeš to zaniesť Willovi. Toto ja operovať nebudem."

David zaskočene zažmurkal. „Tá aneuryzma je dosť veľká na to, aby mohla prasknúť kedykoľvek. Až sa tak stane, krvácanie do mozgu ju zabije! Nemôžeš to nechať len tak."

„To umiestnenie. Pravdepodobnosť, že by sa to niekomu podarilo bez toho, aby jej narušil miechu, je takmer nulová," prehovoril ticho.

„Tá pravdepodobnosť je vyššia, ak by si to robil ty. Si jeden z najlepších neurochirurgov v krajine, Adams! Veľmi dobre to vieš. Dokázal by si ju zachrániť."

Ryan potriasol hlavou. „Nebudem operovať niekoho s mizivou šancou na prežitie. Neverím, že by to v tomto stave prežila. A ak by som to aj zoperoval, je menej ako desaťpercentná šanca, že... že by bola kompletná, ak by sa vôbec prebrala."

Ryan vstal a popri Davidovi vyletel zo svojej ordinácie. V hlave mu hučalo ešte viac, ako dnes ráno po zobudení. Bol to ale úplne iný druh bolesti.

Zamieril na oddelenie, kde ležali jeho dnešní pacienti. Potreboval si vyčistiť hlavu, myslieť na niečo iné. Jeho práca si vyžadovala plné sústredenie. Nemohol si dovoliť rozptýlenie. Nemohol si dovoliť chyby.

David ho nepoznal dlho. Nevedel o ňom takmer nič, ale vedel to dôležité. Že bol považovaný za jedného z najlepších chirurgov v krajine a mohol si dovoliť oveľa viac než iní lekári. Vedel, že z neznámeho dôvodu odmieta operovať kritické prípady, hoci si na tom postavil kariéru. A vedel, že vedenie nemocnice mu schváli väčšinu toho, čo si zmyslí.

Ryan, hoci sa vo svojich zásadách občas strácal, bol pevne rozhodnutý vyhýbať sa prípadom, pri ktorých si nebol istý, či to zvládne, hoci sám vedel, že zvládne veľa. Jeho pohľad na svet bol tvrdý a realistický. A bolo mu jasné, že to dievča malo mizivú šancu znovu žiť normálny život, a nezáležalo na tom, kto to je. Neexistovalo nič, čo by zmenilo jeho názor.