Ja, Ty a On (Prebieha úprava mimo wattpadu, potom zverejním opravené :))

Päťdesiataôsma kapitola

,,No hej....ale veď aj malá vás musí vidieť. A vidím, že Saška si nemá problém zapamätať si vás." povie Anette a zobere si dcérku na ruky.

Saška sa usmeje a ja s ňou.

,,Kedy odchádzate?" spýtam sa zvedavo.

,,A čo už chceš aby sme odišli?" spýta sa Ane tiež zvedavo.

,,Ale nie, len..." nedohovorím.

,,Ani ja som to tak nemyslela. No bohužiaľ zajtra ráno nám to letí." preruší ma Ane...

...

Ach...
Nechajte ma spať...
Dosť som si toho v poslednom čase vytrpela...
Ach..dajte už pokoj!
Ale nedajú pokoj!
Spoza mojej izby počujem buchot a hlasy, ktoré sa snažia hovoriť potichu, no voľako im to nejde.
Za oknom je vonku ešte tma.

Vyšuchtám sa z postele a prudko otvorím dvere na mojej izbe.
Zídem po tých pár schodíkoch dole a rovno pri čine nachytám Anette, ktorá sa snaží potichu zobrať kufor a dieťa vo vajíčku súčasne.
Zaregistruje ma a prihovorí sa mi:

,,Jój moja, zobudili sme ťa? Prepáč." odpravedlní sa.

,,Ále, prosím ťa. Skôr sa hnevám preto, lebo ste ma nechceli zobudiť." poviem mrzuto a hneď jej zoberem kufor.

Keď pomyslím na to, že ten kufor a aj malú Sašku, ktorá mimochodom ešte k tomu spí, vláčila dole schdodmi, tak...ach jaj. Kde je ten jej super Ben?
Aspoň som zistila, z čoho pochádzal ten hluk.

,,A kde je Ben?" som zvedavá a nedá mi to nespýtať sa jej.

,,Išiel do obchodu. Kúpiť mme a malej zatiaľ niečo, pokedy pôjdeme do lietadla a tak...som si povedala, že aspoň toto spravím." povie.

Ja jej len na to prikívnem.
Vtedy sa mama zodvihne z gauča ako mátoha a skoro vykríknem.
Totižto Ben a Ane spali v izbe rodičov. A rodičia spali na gauči v obývačke.

,,A prečo ste ma nezobudili?" dožaduje sa mama odpovede.

My si ju nevšímame. Tak sa pomaly zodvihne z gauča a premiestni sa do kúpeľne...

,,A dávajte si pozor! A zavolajte keď dorazíte!" kričí mama na Ane a Bena, keď už sedia v aute a chcú odísť, no voľako sa im to nedarí.

Auto sa začne pomaly pohybovať, keď sa znova zastaví a Ane zakričí:

,,Ozaj, to sme ti doniesli darček z obchodu Lovely! V Anglicku! Uži si ho! A nie, že ho hneď otvoríš! To máš na meniny!" a hneď na to mi hodí tašku, v ktorej je krabica.

Ledva ju chytím a potom sa už len pozerám za odchádajúcim autom....

Bežím do izby a zapnem internet. Naťukám názov obchodu, z ktorého mi doniesli darček.

Ó môj bože!!!!!

Nie, nie , len toto nie!

Pomyslím si, keď uvidím stránku obchodu!
Je to obchod so spodným prádlom! A nie len tak hociakým.

Bežím ku posteli a otvorím tašku. Od toľkého záchvatu roztrhnem krabicu a uvidím....čierne, čipkované sexy prádelko. Ja ju zabijem!!

V tom ešte zazvoní zvonček pri dverách.
Prádlo hodím na postel a utekám dole schodmi.

,,Ja idem!!" skríknem aby sa mama neunúvala. Uvidím ju aj tak v kuchyni. Takže je to aj tak jedno.

Chytím kľučku na dverách a stlačím ju. Prudko otvorím dvere a.....
Vyvalím oči na osobu, ktorá stojí za dverami.

,,Zlatíčko, kto je to?" kričí mama z kuchyne tak sa preberem.

,,Choď preč!" poviem čo najtichšie Oliverovi a strkám ho von.

,,Nie počkaj..." povie a snaží sa dostať do vnútra. No to už za sebou počujem zvuky nôh.

Obzriem sa a uvidím mamu.
V rukách má utierku, do ktorej si práve  prestala utierať ruky.
Užasnuto na ňu hľadím a čakám pokedy jej to dojde.
Nemo zíza na chalana, ktorý sa ako-tak podobá na mňa. Alebo skôr ja na neho?
No to je teraz jedno.

Mame stečie po líci slza.
Vzdám sa. No nie kľudne....

,,Ty jeden poondiaty debil!!" skríknem na Olivera. Z toľkého toho všetkého ho začnem búchať do hrude, rúk, chrbta, čo sa mi len naskytne.,,Všetko kazíš!" dopoviem. No, skôr dorevem.

Mama sa zvalí na pohovku pri ocina, ktorý ju už objíma a pýta sa, čo sa stalo.
V tom ja a ....on, no proste.....rozplačem sa. Normálne to na mňa dolahne.
Už len cítim, ako ruky zabodávam do Oliverovho chtbta a tuho ho objímam.
Voľako sa premiestnime do obýbačky, vôbec nevnímam.
A takto to asi vyzerá....mama plače opretá o ocina, ktorý oči nechá na nás dvoch a ja sa opieram o brata, ktorý má užasnutý pohľad nad mojou mamou. A nechápem prečo.

Ukľudním sa.

,,Mami...." poviem potichu pomedzi malé vzlyky a snažím sa k nej prisadnúť.,,Mami..."

Mama sa tiež trochu upokojí, no nie veľmi.

,,A...prosím...ťa, ako dlho...to vieš?" spýta sa ma a so svojimi červenými očami pozerá do mojich, tak isto uplakaných očí.

Neodpoviem mame, namiesto toho pozriem na Olivera.
Také isté blonďavé vlasy....modré oči...tvár guľatejšieho tvaru. Ach...A prehovorím:

,,Prosím ťa...choď do mojej izby. Aspoň za chvíľu."

Pomaly vstane a .... Už ho niet.

Mnoooo....a teraz pôjdu vysvetlovačky.
Zase nudnejšie kapitoly. Chápete všetkému? Pýtajte sa, ak nie.
Komentujte...hviezdičkujte a čítajte!! Dikíčko!!
Vaša Ninušš!☺