Odtiahla som sa od Sehuna a utekala domov. Kričal za mnou, no ja som utekala ďalej. Len čo som došla domov, ľahla som si na posteľ a plakala až som zaspala.
"Lay!" vykríkla som. To ako ho Sehun zbil, musí to byť vážne.
"Nič mi nie je."
"Nie! Si zranený! Volám Kare." povedala som a vytočila Karu.
"Prosím?" ozvalo sa z telefónu.
"Kara? Potrebujem tvoju pomoc."
"Minah? Čo sa stalo?"
"Sehun zbil Laya a nevládze chodiť."
"Si šialená?! Nechala si ho chodiť?"
"To teraz nerieš. Prídeš po nas?"
"Kde ste?" nadiktovala som jej adresu a čakali sme na ňu. Po 10 minútach pri nás zastavilo auto a vyskočila z neho Kara.
"Poď naložíme ho do auta. Vyzerá zle."
"Čo mu môže byť?"
"Ja neviem."
"Ako to, že nevieš? Veď si sestrička."
"Myslíš si, že to viem povedať len tak? Naložíme ho do auta a ideme do nemocnice.
"Nie. Ja tam nechcem ísť." povedal Lay.
"Prepáč švagor ale či chceš alebo nie, ideme do nemocnice." povedala Kara.
"Minah. Prosím." pozrel sa na mňa."
"Nie. Ideme." povedala som. Naložili sme ho do auta a šli do nemocnice. Cesta trvala približne pol hodinu. Po celý čas bol o mňa Lay opretý. Došli sme pred nemocnicu. Kara mi pomohla vybrať Laya z auta. Vošli sme dnu a šli rovno k recepcii.
"Dobrý deň. Ako vám môžem pomôcť?" spýtala sa pani v stredných rokoch.
"Dobrý deň....." prerušila ma Kara.
"Zdravím Pani Park."
"Ahoj Kara. Čo sa stalo?"
"Sestrinho priateľa zbili. Asi bude mať vyvrtnutý kotník a narazené rebrá."
"Zober hjo hneď k doktorovy Shinovi."
"Dobre." povedala a sli sme k doktorovi.
"Prečo si mi nič nepovedala?!" bola som celá prestrašená.
"Pretože by si spanikárila."
"Ja a spanikáriť?"
"Práve panikáriš."
"Dosť." povedal Lay.
"Prepáč." sklonila som hlavu.
"To... je v...... poriadku....len sa.....prestante.........naťahovať."
"A ty už viac nehovor." doktor nam šiel oproti.
"Dobrý deň. Volám sa Kim Shin. Bolo mi oznámené čo sa vám stalo. Poďte dnu. Vyšetrím vás." povedal doktor.
"Tak poď Lay." povedala som.
"Mohli by ste ostať vonku aby som ho mohol vyšetriť?" spýtal sa ma.
"Áno samozrejme."
"Minah idem dnu. Pomôžem doktorovi. Sadni si a čakaj." povedala Kara a šla za doktorom a Layom. Sadla som si no po minúte som sa postavila. Nedokázala som sedieť. Chodila som po chodbe hore dole.
Už som toho mala dosť. Čakala som na Laya 3 a pol hodiny. Nikto mi neprišiel nič povedať. Otvorili sa dvere a Laya viezli na vozíčku.
"Lay? Čo sa ti stalo?" spýtala som sa na pokraji sĺz.
"Ja....ja.....moja pravá noha........necítim si ju.......asi už nebudem môcť normálne chodiť. Neplakal no videla som, ze by mu to pomohlo. Pozrela som sa na doktora.
"Je tam nejaká šanca, že bude v poriadku?"
"Len 5%." povedal doktor.
"Prosím urobte všetko pre to aby bol ako predtým, prosím." už som plakala.
"Urobím, čo bude v mojích silách."
Zobudila som sa celá spotená a lapala som po dychu. Keď som sa trochu ukľudnila, tak som vybehla z izby hľadať Laya. Na chodbe som narazila do Chanyeola.
"Chan! Kde je Lay? Je v poriadku? Mala som zasa zlý sen a bol ako keby na pokračovanie toho, čo sa mi snívalo v škole a...."
"Hej, hej Minah. Spomaľ. Nič ti nerozumiem." chytil ma za ramená. Nadýchla som sa.
"Kde je Lay?"
"Dole v kuchyni, varí večeru." pozrel na mňa pohľadom "si v pohode?"
"Vďaka. Idem sa prezliecť." vošla som do izby a sadla si na posteľ.
"Prečo mám také sny? História sa nebude opakovať, však? Nedokázala by som to prežívať znova. Hoci tento krát by to nebol Sehun, ale Lay. Ach Sehun." stiekla mi slza dolu lícom. Rýchlo som ju utrela. "Nezniesla by som to." opakovala som tie štyri slová stále do okola.
Flashback
Pred 3 rokmi. Pár dni po ich zasnúbení
Sehuna zbili. Nevedela som čo robiť. Zavolala som sanitku a čakala. Keď dorazili , vzali Sehuna a na mňa ani nepozreli. Nechali ma samú v starom sklade. Keď som o hodinu došla do nemocnice, Sehun ležal na posteli a slzy mu tiekli dolu tvárou.
"Čo sa deje?" spýtala som sa ho, sadla som si k nemu na posteľ a chytila ho za ruku.
"Už viac nebudem chodiť Minah. Budeš mať neschopného manžela, o ktorého sa budeš musieť starať." plakal.
"To nič. Ja sa o teba postarám. My to nejako zvládneme." usmiala som sa na neho, no vo vnútri som plakala.
Dnes je to presne týždeň, čo Sehuna prepustili z nemocnice. Sedela som v našom byte a pozerala von oknom. Prišiel ku mne na vozíčku Sehun. Pozrela som sa na neho a usmiala sa. Usmial sa späť, no v očiach mal smútok.
"Si v poriadku?" spýtal sa.
"Nemala by som byť?" postavila som sa objala ho od zadu, položila som mu bradu na rameno a dala mu pusu na krk.
"Viem, že ti vadí to, že som na vozíčku. Viem, že budem pre teba bremeno. Prepáč mi to Minah. Je mi to veľmi ľúto." plakal.
"Pššsššt. Láska to je v poriadku. Niečo s tým už urobíme. Dobre?" postavila som sa pred neho a zotrela mu slzy.
"Nechaj ma Minah! Nedotýkaj sa ma!" odstrčil moje ruky.
"Prepáč, ja som nechcela." spravila som pár krokov do zadu.
"Vypadni!"
"Sehun, ale kto ti pomôže do postele?"
"Zvládnem to sám! Nechaj ma! Vypadni!" vzal zo stola vázu a hodil ju cez celú miestnosť. Váza sa roztrieštila na milión kúskov, tak ako aj moje srdce."
"Zmizni!" vzala som si bundu a s plačom som vybehla z bytu.
End of flashback
