One Shot Stories

Jamie Bower - Why?

Prečo. To je otázka ktorú si kladiem už dlho. Pohár od wisky som hodil o stenu. Rozbil sa na márne kúsky. Život je nevyspytatelný. Dáva aby mohol brať. Je lepšie nikdy nepoznať? Alebo poznať a potom stratiť? Asi by som mal poznať odpoveď. Ale nepoznám. Prečo?! Prečo si mi to urobila?! Cítil som ako ma pália oči. Ale neplakal som. Plačú iba slaboši. A ja ti predsa musím ukázať, že nie som slaboch! Zobral som papier a pero. Chcel som začať písať. To je jediné čo teraz môžem urobiť. Ale čo napísať? Mysľou mi preletel tvoj krásny úsmev. Široký ako priepasť do ktorej som padol len čo som ťa zbadal. Krásny ako letný deň v ktorý som do teba omylom narazil. A sladký ako jahody. Ach tie jahody! Tvoje pery vždy chutili ako jahody. Môže sa človek na niečo sústrediť, keď mu každú myšlienku zničí spomienka?! Je to už tak dlho čo si ma nechala v tomto byte osamote. Stále som si nezvykol. Všetci mi vravia ,,Začni už žiť! Ona sa nevráti!" ja si ale neviem pomôcť. Stále čakám na zázrak. Človek asi musí chvíľu smútiť aby mohol znova milovať. Záleží už len na tom, ako dlho ten smútok trvá. Možno by mal byť taký ako bol náš vzťah. Krátky ale o to intenzívnejší. Stále si spomýnam na to ako som ťa chcel prvý krát pozvať von. Ruky sa mi triasli ako nikdy. Srdce si chcelo predrať cestu von z mojej hrude. Bola mi neskutočná zima aj keď pražilo slnko. Prišiel som za tebou a trasľavým hlasom sa spýtal ,,Máš niečo dnes večer?" jedna veta dokázala zamotať všetko. Prepliesť naše životy tak, že sme bez seba nevedeli ani dýchať. Teraz sa cítim osamelejšie ako nikdy predtým. Vždy si sa smiala a hovorila ,,Si môj domov! Konečne niekam patrím!" ale asi som nebol dosť dobrý domov. Možno som sa mal snažiť viac. Pýtať sa ťa prečo sa neusmievaš. Prečo zrazu vidím slzy v tvojich očiach vždy keď sa na mňa pozrieš. Ale veril som ti! Keby bolo niečo zle povedala by si mi to! Teraz je už neskoro. Máš nový domov. Určite ti je tam lepšie ako tu. Jediné čo ma na tom všetkom štve je že si bola ticho. Prečo si mi nič nepovedala?! Stačilo by aj jednoduché ,,prepáč ale musím ísť." Ty si to len ticho dusila v sebe. Ako ten mor čo ťa požieral zvnútra. Ani si nevieš predstaviť ten deň, keď som o teba prišiel. Bol najhorší v mojom živote. Vidieť ťa ležať na tej nemocničnej posteli.... Chcel som tam ležať namiesto teba. Ale neurobil som nič preto aby to bolo inak. Preto beriem všetku vinu na seba. Mal som sa zaujímať viac. Prečo. To je to čo ma zožiera. O čom je život, keď stratíte dôvod žiť. Ale to je v poriadku. Tento svet nebol to pravé miesto pre nás. Pustil som pero a načiahol sa po chladnú zbraň na kraji stola. Prepáč, že som nebol silnejší. Stačilo jediné stlačenie spúšte a všetky otázky zmyzli. Až na tú jednu napísanú na papieri.
********
Hello. Aká bola podla vás tá otázka?