One Shot Stories

Harry Styles-Angel

Zomrel aby žila.
Vydýchol aby sa nadýchla.
Trpel aby sa radovala.
Viete.... človek si myslí, že má svoj život vo vlastných rukách. Že všetky životné rozhodnutia urobil lebo chcel. Ale pravda je trochu iná. Hoci si to mnohí neuvedomujete sme tu. Medzi vami. Máme mnoho mien. Ale najčastejšie nás volajú anjeli. A aj keď si to nechcete priznať, potrebujete nás. Človek bez svojho strážcu neprežije. Až na ňu. Ona bola bez svojho ochrancu celý život. Až kým som neprišiel ja.
Aby sedela u svojho psychológa ako každý piatok. Oproti nej bol jej psychológ a zapisoval si priebeh celého sedenia. A potom som tu bol ja. V tejto otrasnej miestnosti. Nemala by tu byť príjemná atmosféra? Ale pripomínalo mi to tu skôr pohrebníctvo.
,,Tak Aby. Ako sa dnes máš?" Spýtal sa.
,,Dobre." Povedala stroho a ďalej sa hrala s prstami.
,,Výborne. Konečne nejaký pokrok." Povedal a niečo si zapísal. Musel som sa zasmiať.
,,Ale notak! Vyzerá snáď, že sa má dobre?" 
,,Čo doma? Ako sa majú doma?"
,,Dobre." Zase tá istá odpoveď.
,,Ale Aby! Klamať sa predsa nemá."  Začal som sa prechádzať po miestnosti. Celé toto divadlo je zbytočné. Moja Aby nepotrebuje žiadnu odbornú pomoc. Tak má trochu traumu a čo. To časom prejde.
,,Čo tak si znovu prejsť ten deň. Už dávno sme sa o tom nerozprávali."
,,Prepáč kámo ale ona sa o tom nechce rozprávať."  Vyškieral som sa mu priamo do tváre.
,,Nechcem sa o tom rozprávať." Povedala.
,,Vidíš? Svoje dievča si poznám dobre!" 
,,prosím. Môžeme kedykoľvek prestať ak sa budeš cítiť zle." Chvíľu rozmýšľala a potom súhlasila.
,,Fajn. Ale len chvíľu." Neveril som vlastným ušiam! Naozaj sa o tom chcela rozprávať? ,,Bol to deň ako každý iný. S Harrym sme išli domov zo školy....
Flashback:
,,Aby tak si pohni!" Volal na mňa. Harry bol asi tri metre predomnou. Mali sme naponáhlo. Zmrákalo sa. Vyzeralo to na poriadnu búrku.
,,Veď idem!" Snažila som sa ho dobehnúť ale nevládala som.
,,Nejdeš! Ty sa vlečieš!" A so smiechom na mňa čakal. V tom sa zablislo a ozvala sa silná rana. ,,Ak kvôli tebe zmoknem, neželaj si ma!" Len čo to dopovedal začali padať prvé kvapky a znova zahrmelo. Teraz som sa už vážne rozbehla. Moje vlasy! Budem vyzerať strašne. Tentoraz však nestíhal on.
,,A kto sa šuchce teraz?! Hah?" Ku mne domov to bolo ešte o 3 ulice ďalej. A tak sme zostali u Harryho.
,,Je to ale riadna búrka." Povedal vyzúvajúc sa v predsieni.
,,Ani nehovor. Som celá mokrá." Ako som to dopovedala začal sa strašne smiať. ,,Hazza ty prasa! Tak som to nemyslela!" Vždy všetko chápe tak ako nemá. Nuž čo.....chlapi.
,,Prepáč. Ale musel som. Dám ti neaké Gemine veci. Choď zatial do kúpeľne." U Stylesovcov som pomerne často. Takže už viem kde čo je. Urobila som teda ako mi prikázal. O chvíľu prišiel so suchými vecami. Podal mi ich cez škaru v pootvorených dverách. Aby náhodou nevidel niečo čo nema. Gemine veci boli pekné i keď trochu veľké. Harry už tiež prezlečený sedel na gauči a prepínal kanály v telke.
,,Kde máš zvyšok famílie?" Spýtala som sa.
,,Mama má nočnú a sestra je na chate." Povedal a ďalej hypnotizoval telku. ,,Bože nič tam nie je! Čo si pozrieme?"
,,Netuším. Daj nejaký návrh." Nakoniec to skončilo pri nejakom horore. Bolo to celkom fajn. Myslela som si, že sa budem báť viac. Harrymu som občas vážne závidela. Mal taký dokonalý život. Milujúcu mamu a sestru. Ano, otec s nimi síce nebýva ale tiež ho má rád a na víkendy chodiava k nemu. S mojou rodinou sa to nedá porovnávať. Sútodencov nemám. Mama s otcom sa neustále hádajú lebo otec pije. A nakoniec si to vždy odnesiem ja. Vraj prečo nemôžem byť lepšia dcéra. Ja by som aj bola. Ale načo. Oni by si to aj tak nevážili. Boh vie čo by zo mňa bolo nebyť Harryho. Je to ten najlepší kamoš na svete. Pozerali sme dlho do noci. Mám pocit, že som niekedy v polovici aj zaspala. Zobudil ma až zvuk mobilu. Načiahla som sa poň a zbadala otcove číslo. Ruky sa mi triasli ale musela som dvihnúť. Keby nie, bolo by to ešte horšie.
,,Prosím." Pípla som
,,Abigail! Kde dopekla trčíš! Vieš koľko je hodín?! Pol 12! POL 12! Zase si na nejakom feťáckom záťahu?" Kričal tak hlasno až zobudil aj Harryho. Aj keď to bol len mobil cítila som ten jeho prepitý dych.
,,Nie oci nie som. Už dávno to neberiem." Ano priznávam. Dakedy som fajčila marihuanu. Ale s tým je už koniec. Vyše roka som čistá. ,,Som u Harryho. Za chvíľu som doma. Čaw." Nestihol mi ani odpovedať a zrušila som ho. Nepotrebovala som počúvať jeho nadávky.
,,Otec?" Bolo jediné čo sa Hazz spýtal. Veľmi dobre vedel ako to u nás chodí. Len som prikývla.
,,Musím ísť domov." Postavila som sa a chcela odísť ale zastavil ma.
,,Blázniš?! Teraz v noci?! Vonku ešte stále prší a nemáš ani dáždnik. Pekne tu zostaneš spať!"
,,Ja by som rada. Vážne! Ale ak okamžite neprídem domov oco ma zabije." Vošla som do predsiene a začala sa obúvať.
,,Dobre ale pôjdem s tebou. Samu ťa nepustím." Obliekli sme sa a Harry zobral ten najväčší dáždnik aký doma mali. Spomočne sme kráčali prázdnymi ulicami až k nám. Keď sme prišli ku nám. Vonku stáli tri cudzie autá. Netušila som kto by u nás mohol o takom čase byť. Odomkla smom dvere a tam ma už čalak otec.
,,To ti to teda trvalo! Kde si sa celú noc flákala ty štetka?!" Bol tak napitý, že ledva stál.
,,Ona nie je žiadna štetka!" Harryho to očividne nahnevalo.
,,Ty sa do toho nemiešaj! Je to moja dcéra! Môžem ju volať ako chcem!" Schmatol ma a vtiahol dnu. Riadne ma buchol o stenu. ,,A teraz láskavo vypadni z môjho domu!"
,,Tak to tada nie! Nenechám ju tu ak sa k nej budete takto správať! Poď Aby ideme." Vtiahol ma do svojho náručia a chcel odviesť preč. Ale otec sa nahneval a chcel mu vraziť. Avšak jeho opilecké pohyby sa Harryho ani nedotkli. Keď sa potom ale zahnal Hazz, trafil sa. A riadne silno. Otca to doslova zvalilo na zem.
,,Ty panghart jeden!" Chcel nám asi riadne vynadať. Ale Harry zavrel dvere a ponáhľal sa so mnou preč.
,,Ja som vravel aby sme zostali u nás." ,,Prepáč. Je to moja chyba." Len čo som to dopovedala spadla mi slza. Naozaj som Harryho nechcela zaťažovať svojimi problémami.
,,Aby notak." Silno ma objal. ,,Ty zato predsa nemôžeš. Uvidíš, bude lepšie. Vybavím to s tvojim strážnym anjelom." Usmial sa a zotrel mi slzy.
,,Ja žiadného nemám. Dopustil by snáď niečo takéto?!" A vtedy sme začuli zvuky áut. Oslepilo nás prudké svetlo. Boli to tie isté autá čo stáli pred domom. Zastali pri nás. Vystúpili z nich nejaký cudzí muži. Vyzerali strašne. Bála som sa. Neišlo z nich nič dobré.
,,Tak tebe sa zachcelo byť čo?!" Povedal jeden a nebezpečne sa k nám blížili. Bolo jasné, že ich poslal otec. Schyľovalo sa k bitke. Srdce mi bilo ako o preteky.
,,Harry....." stisla som mu ruku.  Nevedela som čo robiť! Zrazu sa len postavi predomňa. A potom to prišlo. Ten najotrasnejší zvuk na svete. Výstrel. Harryho stisk zrazu povolil a on padol na zem. Keď som videla ako sa pod ním tvorí červená mláka, vedela som, že trafili jeho.
,,Nie! Nie...Harry!" Kľakla som si k nemu a tlačila mu na ranu. Ale on sa nehýbal. Dokonca ani nedýchal. Proste nič. ,,Hazzy notak! Neopúšťaj ma!" Slzy sa miešali s lvapkami dažďovej vody. Všetci tí idioti len nemo stáli okolo a dívali sa. Bola to presná rana do srdca. Na mieste bol mŕtvy. Pomaly som dvihla zrak k jeho vrahovi. A áno bol to on. Ten zver čo sa dovoľoval volať otcom! ,,Ty vrah!" Kričala som a plakala. Veď čo iné mi zostávalo.
Koniec Flashbacku
Aby tam sedela a slzy sa jej hrnuli dole tvárou. A ten debilný psychológ si tam len zase niečo písal. Nemohol som sa pozerať nato ako plače. Nenávidel som slzy na jej tvári. Sadol som si teda k nej a objal ju.
,,Už je dobre zlato. Som predsa tu!"  Ale to ona nevedela ani necítila. Duchov ľudia nevnímajú.
,,Viete....Harry bol pre mňa všetkým! Kvôli nemu som sa zmenila!" A zase smrkla. Trhalo ma to na márne kúsky. ,,Dokonca....aj keď som si to celé tie roky nechcela priznať......ľúbilasom ho." Tie slová boli ťažšie ako olovo. Bola zaľúbená?! A-A do mňa?! Ach bože vedieť to tak skôr....
,,Raz to prebolí. Možno sa to zdá byť kruté ale čo zíde z očí zíde aj zmysle." Povedal pán a konečne odložil tie blbé papiere.
,,Nie. Aj keď Harryho nevidím, cítim ho. Viem, že je stále so mnou." A potom položila ruku na stehno. Presne tam kde som ju mal položenú aj ja. Naozaj vedela, že som tu. ,,Vždy vravel....neboj vybavím to s tvojím anjelom...... ale jediný anjel v mojom živote bol on." A pri tej spomienke sa konečne usmiala.
,,A budem ním už navždy."  Naklonil som sa a dal jej bozk na líce. Zavrela oči a vychutnávala si moj prvý posledný bozk na rozlúčku.

Všetkych vás mám rada. Čo vy na to?⬆⬆