Ja, Ty a On (Prebieha úprava mimo wattpadu, potom zverejním opravené :))

Päťdesiata kapitola

,,Keď hovoríš...vieš ja ho nemôžem porovnať. A myslíš si, že ide s nami tam? Na chatu?"

,,Čítaš mi myšlienky. Tak sa pozeraj, či tu náhodou nie je."

,,Jasné..." už mi len dopovie a prídu k nám Rišo s Erikom.

A zase tá dlhá cesta....

Tentoraz si sadne Alexandra pri Erika a Rišo si sadne vedľa mňa. Navzájom si na seba lahneme...
Viem, že nad niečím rozmýšla...No nechám ho tak a sama sa nechám unášať hudbou a Rišovými dotykmi...

...

,,Sme tu!" Juchú!!! Hneď ako sa postavím potichu zanadávam. Sŕpli mi nohy...a aj riť. Sama sa na sebe zasmejem.

Nemám rada cestovanie. No, to ste už asi pochopili.

,,Skontrolujte si miesta kde ste sedeli!! Nech tam nenájdem žiaden papier!" zakričí telocvikár cez celý autobus.

Tým čo stáli pri ňom museli prasknúť ušné bubienky.
Hneď potom sa okolo nás poobzerám......, veľký neporiadok tu nie je.
Oblečiem si bundu, tak ako všetci ostatní. Prehodím si cez plece tašku, upravím si vlasy a .....môžme ísť.

Keď sa konečne dostanem z toho hnusného vozidla, nadýchnem sa krásneho čerstvého vzduchu a trošku sa porozhliadam.
Tu je hneď vidieť, že sme ďaleko preďaleko od nitry. Rastliny sú tu zelenšie, vzduch čistejší, slnko krásne svieti....

Pozriem sa na chatu, v ktorej budeme bývať. Penzión Jánošík. Veď, prečo nie?
Ja som taká zabratá do svojich myšlienok a až teraz si všimnem, že si všetci hľadajú svoje lyže, lyžiarky a palice, ktoré vykladajú telicvikár a ďaľší chlap.

Svoje lyže hneď uvidím a zoberem si ich na stranu, oprem si ich o terasu penziónu.
Tak isto spravím s palicami a lyžiarky dám pri ne.
A teraz idú narad kufre....

Hotovo. Všetok zmätok utíchol, všetci stojíme a pohľady upierame na riaditeľa, ktorý sem práve nakráča. Stále sme vonku.

,,Milí žiaci," prehovorí k nám riaditeľ.,,Som veľmi rád, že sme sa sem dostali bez tážkostí a ešte, že sme tu všetci. Teraz prebehne ubytovanie..." už ho nepočúvam, pretože HO uvidím.
Chalana, ktorý bol v tme, a možno aj toho chalana, ktorý sa zaujímal v pondelok v požičovni o bicykle.

Šťuchnem do Alexy.
Otočí ku mne hlavu a pokývne ňou na otázku 'Čo je?'.
Nepatrne kývnem hlavou ku riaditeľovi a teda aj k chlapcovi, ktorý stojí za ním.
Asi ma nepochopí tak jej pošepnem:

,,Za riaditeľom."

Pozrie sa, ešte chvíľu blúdi očami, až ho konečne uvidí aj ona.
Viem, že sa naňho pozeráme po celý zvyšok stánia vonku. Myšlienky sa mi spájajú a vytvárajú väčšie. Myslím si, že odpovede sa mi konečne naskytnú...
Keď sa pohneme vpred, zoberem si kufor a idem sa ubytovať...

...

,,Dobre baby, kto chce ísť do dvojky? Hore ruky." po telocvikárovej otázke sa všetky zachichoceme.,,Ale veď viete ako som to myslel."

Okamžite tak spravíme s Alexou. Ešte sa prihlási jedna skupinka dievčat, no my dve sa už pcháme do izby. Tie druhé nemajú šancu.

Vidím, že telocvikár nad nami pokrúti hlavou.

Hodím si na posteľ tašku a kufor zvalín na zem.
Aj si lahnem na tú posteľ a som veľmi rada, že moje nohy dostali oddych po dlhej ceste nahor na tretie poschodie, s kufrom v rukách.

,,No....a sme tu." povie Lex.

Vyskočím na nohy a začneme sa spolu jašiť. Sme tu tak veľmi radi. Vážne.

Keď sa ukľudníme, asi nás napadne tá istá otázka.

,,A čo teraz?" poviem ju.

,,Tak sa poďme vybaliť, pokedy môžme."

A tak sa aj rozhodneme po Alexandrinom návrhu.

Asi po dvadsiatich minútach sme úplne hotové.
Vstanem si do vchodových dverí a pozriem sa na našu izbičku.
Pred dverami do nášho nového ,,bytíku" v ktorých stojím je malá chodbička.
Na lavo sú dvere do kúpeľne a na pravo do izby, kde sú dve postele a skriňa.
Vojdem do izby.
Otvorím skriňu, ja som si zabrala prvé tri poličky a Lex tri pod mojimi.
Prejdem na chodbu a aj tam otvorím skriňu, ktorá stojí vzadu. Tu máme zavesené vetrovky a oteplovačky. Na hornej poličke máme čiapky, rukavice, šále ......
Chrbtom sa otočím ku skrini a naskytne sa mi pohľad na zrkadlo, kde sa uvidím.
Teraz vojdem do kúpeľne. Oproti dverám je záchod a vedľa záchoda sprchový kút. Oproti tým dvom umývadlo a nad ním skrinka so zrkadlom.
Už tu máme zubné kefky, pasty, kefy na vlasy, sprchové gély, šampóny, uteráky a malovatká....

Keď si všetko dôkladne poobzerám idem sa prezliecť z riflí do niečoho pohodlnejšieho.

Vybrala som si krémový dlhý sveter, pod to biele tričko a čierne legíny. Prezujem sa z čižiem a keď som hotová, uvidím, že Alexa vykonala to isté, čo ja.

Sadneme si na posteľ, ja si zoberem skicár a ceruzku, Lex knihu a ideme relaxovať.
Pravdaže nám to zkazia chalani, ktorý k nám vtrhnú do izby.

,,Ach...teraz nie chalani. Máme volno, tak si ho spravte aj vy." poviem a staviam sa na nohy, že ich pošlem preč.

Rišo nahodí výraz 'tak nič' a povie:

,,Ak nechcete vedieť, že sa máme asi za tri minúty stretnúť v spoločenskej miestnosti, tak dobre...."

Povedal to okolkovo a už aj s Erikom odchádzajú.
My sa s Alexou na seba pozrieme, rýchlo vstanene a je nám jasné, že naše oči budú zase hľadať jedného človeka, nech je tá pravda už konečne za nami....

Tak znova ahojte,
ďakujem za všetky komenty, voty a čítania. Som veľmi rada, že naďalej čítate tento príbeh.
Znova sa vám ospravedlňujem za to, ak sú kapitoly plné gramatických chýb.
Vaša Ninušš!☺