True?

47.

-Daj jej pokoj!- zvrieskol povedomý hlas a odstrčil ho odo mňa. Ani na mňa nepozrel, len ho odo mňa okamžite bral preč.

-Nemáš tu čo hľadať!- vyviedol ho na chodbu. Samozrejme nezabudli tresnúť dverami. Utrela som si vlhké líca a pomaly som šla za nimi. Nechcem, aby sa kvôli mne bili. Nechcem, aby sa kvôli mne zranili. Prehodila som si cez seba svoj čierny miestami čipkovaný župan a otvorila dvere izby. Chodba je prázdna. Nikde nikoho, až na zopár sestričiek, ktoré po mne divne pokukujú. Otočila som sa na päte a vybrala sa späť do postele. Tie (sestričky) by ma aj tak nikam nepustili. Vrátila som sa späť do postele, pričom mi nohy viseli voľne z postele. V hlave som si prestavila 1000 možných scénarov, čo všetko sa mohlo stať. ,,Šok-nádejný spevák Ryan Hemington zmlátil údajne bývalého priateľa svojej priateľky" alebo niečo v tom zmysle. Čím viac som nad tým premýšľala tým horšie mi bolo.

 Ach. Nedokážem myslieť na nič iné. Bojím sa o ňho. V náručí pevne objímať plyšového medveďa. Moje zápästia sú stále červené, no to ma vôbec netrápi. Schmatla som zo stolíka mobil, že mu napíšem alebo zavolám, no v tom sa zjavil v tej istej miestnosti ako ja. Okamžite sa nám stretli pohľady.Má rozbitú spodnú peru a fialovo-zelenú modrinu na ľavom líci Inak vyzerá byť v pohode. 

-Bála som sa.- šepnem, zatiaľ čo sa ku mne extrémne pomaly približuje. Akoby by sa ma bál. Momentálne medzi nami vládne hrobové ticho. Nemyslím to príjemné ticho ale to napäté.

-Aj ja som sa bál- ozval sa napokon a našiel si ma pohľadom. Zhlboka sa nadchol.

-Aria, prepáč mi to. Neviem čo to do mňa vošlo. Chalani ma zháňajú, manažér mi vkuse volá a teraz Kevin. Je toho priveľa. Nemal som na teba tak vyletieť, len ma mrzí že mi neveríš...- spustil svoj monológ.

(odporúčam pustiť si song od Justina- All that Matters :3 )

-Ryan, ja ti verím, len ... nechcem ti pridávať starosti. Sám vravíš, že máš toho veľa, a predsa si tu len kvôli mne.- poviem a pozriem sa do tých krásnych očí. Priblíži sa tesne ku mne a tvár mi opatrne zdvihne do výšky, aby ma mohol pobozkať.  Na malý okamih spojil naše pery, no odtiahol sa. Moje srdce sa vždy v jeho blízkosti nepredvídateľne rýchlo rozbúši.

-Znamenáš pre mňa veľa. Nechcem, aby ti viac ublížil- šepne a pohľadom sa zasekne na mojich perách. Natiahnem sa bližšie k nemu a pobozkám ho. Teraz nie sú potrebné slová. Ryan to určite pochopil. Neprotestuje.Viem, ako to medzi nami je. Ruky si automaticky prehodím okolo jeho krku, aj keď sa predsa len dostanú do jeho vlasov. Ryan do bozku zavzdychá, viem že sa mu to páči.

-Nemôžem...neovládnem sa- šepne so zatvorenými očami, len kúsok od mojich pier. Neodpoviem mu, proste ho znova vášnivo pobozkám. Nie, neprekáža mi že sme v nemocnici. Bozky mi opätoval. Tentokrát už neváhal. Pomaly ma položil do postele aj keď sa neustále venoval mojím perám. Je jemný a vášnivý. A je môj. V jeho blízkosti zabúdam ako dýchať. Je ako kyslík, bez ktorého sa nedá žiť. Rukou mi hladí holú nohu a pohybuje sa čím ďalej tým vyššie až ku krátkym čiernym šortkám. Ten pocit je neopísateľný. V mojom brušku sa práve rozletel celý roj motýľov, v hlave mám zas tmu. Nedokážem ani rozmýšľať. Musím myslieť len na jeho dotyky, bozky a tie pery. Dotkla som sa lemu jeho trička a pomaly ho ťahala hore, až som mu ho prevliekla cez krk. Oči mi hne'd padli na jeho vypracované telo. Mám slabosť pre tehličky a tie jeho :O .Zvodne sa usmial a zahryzol si do pery, no hneď sa vrhol na tie moje. Celou miestnosťou sa zrazu začal ozývať jeho mobil, čo ho prinútilo odtiahnuť sa od mojich pier. Vstal a vytiahol z čiernych dotrhaných riflí mobil. Nechcel to zodvihnúť, nechcel sa odo mňa vzdialiť čo i len na milimeter, no na displeji sa ukázalo že mu volá manažér.

-Prepáč mi to kráska,musím...- smutne povedal a priložil si mobil k uchu.

-Čo je?-povedal podráždene. Samozrejme, mali sme iné plány a ten dotyčný nám ich narušil.

-Čože? To nemyslíš vážne! Nie! Rozhodne nie! Nenechám ju tu samú!Fajn!- povedal a zložil.

-Deje sa niečo?- spýtala som sa. 

-Mám sa vrátiť. To čo sa stalo vonku sa už prevalilo. Sú nejakí rýchli.- hovoril v hádankách.

-Ale nemôžem ťa tu nechať...nechcem- povedal. Pochopila som čo sa mi snaží povedať. Upravila som si tričko a vstala z postele. Obišla ju a priblíéžila sa k nemu.

-Ale môžeš. Zvládnem to- schovala som mu tvár do svojich dlaní. Snažila som sa byť presvedčivá. Viem, že to tu zvládnem aj bez neho. Síce dosť ťažko ale zvládnem to. Aspoň dúfam.

-Poď so mnou- šepol hľadiac mi do očí.

-Čo?- ustúpila som od neho o krok vzad. Robí si srandu?

-Poď so mnou- zopakoval a jemne sa mu zdvihol kútik úst.

-Nikdy si v New Yourku nebola a ja ťa tam vezmem. Aj tak by som to tam bez teba nezvládol- povedal a chytil ma za ruku, ktorú si položil na hruď. Cítila som ako rýchlo mu bije srdce. Moje sa rozbúšilo už len pri jeho dotyku. Akoby vo mne práve vybuchla jadrová elektráreň.

-Prosím poď tam so mnou.- nahodil puppy face, ktorému sa skrátka nedá odolať. Mám ísť? Vždy som tam chcela ísť a teraz mám jedinečnú možnosť, ale čo ak sa tam niečo sane a medzi nami sa to pokazí? Ach...prečo musím hneď myslieť na to najhoršie? Ten chalan ma skúma pohľadom a čaká odpoveď.

-Žijeme len raz, nie? Áno, chcem tam s tebou ísť- povedala som a usmiala sa. Na jeho tvári sa objavil šibalsky úsmev.Chcel to počuť. Chcel aby som šla. Zahľadel sa mi na pery a odraz sa priestor medzi nami úplne stratil.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Hey people :D Prichádzam s novou časťou, dúfam že som to celé niečím nepokazila a páčilo sa vám to. Dnes mi to šlo nejako ťažko ale predsa je tu výsledok. Aj keď len 936 slov. :D Nevadí.  ďalšia časť by mala byť už zajtra :3 *Adell