True?

13.

Zbehnem do kúpelne kde si okamžite umyjem tvár studenou vodou. Oblečiem si na seba svoje šortky, ktoré som si u neho kedysi zabudla a ponechám si na sebe jeho tričko. vlasy si zopnem do vysokého copu. Vybehnem z kúpeľne priamo k dverám. Obujem si svoje boty na opätku, aj keď sa mi k tomu čo mám na sebe vôbec nehodia. Nevadí.

-To tričko ti vrátim. Sľubujem- milo som sa na neho usmiala a vzápätí ho objala. Do nosa mi okamžite udrela vôňa jeho kolínskej.

-Vážne chceš ísť v tomto a na pešo?- zasmial sa a premeral si moje topánky pohľadom. úsmev som mu automaticky opätovala a len prikývla. Chcel ma odviezť, no nedovolila som mu to. Už to, že pre mňa včera prišiel, nechal ma u seba prespať a bol so mnou dostatočne stačí. Som rada, že mám kamaráta na ktorého sa vždy môžem spoľahnúť.

-Ďakujem- špela som, keď som sa odtiahla a pozrela mu do očí. V tých jeho lietali iskričky. Nechcelo sa mi odísť, no musela som. Otvorila som dvere a následne ich za sebou zavrela.

ᴥᴥᴥ

Otvorila som dvere do domu, kde prevládalo priam hrobové ticho. Skvelé. Nahlas som si vydýchla a oprela sa o dvere. Sama doma.  Zbehla som do kuchyne kde som si objavila popcorn a čokoládu. Zohriala som si ho a hodila sa na gauč. Presne ak ako to býva v televízií zapla som si nejaký romantický film a napcháva sa. ,,Na vine sú hviezdy". Ten film som videla mnohokrát, no stále ma to baví. Uprene hľadím na obrazovku veľkého televízora, zatiaľ čo rukou hľadám v prázdnej miske ešte nejaký popcorn. Smola. Miska je úplne prázdna. Nevadí. Stále je tu čokoláda. Mňam. Prikryjem sa dekou, pretože mi je odrazu nejaká kosa. Divné, pretože je tu pomerne teplo. Zrazu začujem neisté klopanie na vchodové dvere. Okamžite spozorniem a obzriem sa k dverám pohľadom.

-Nie sme doma- zakričím a hneď na to sa na tom čo som práve povedala zasmejem. Hlúposť. Na čo som sa ozývala? Ak je to mamina či sestra budú mať kľúče. Zvyšok sveta mi je nateraz úplne ukradnutý. Obzriem sa späť k obrazovke a snažím sa plne sústrediť na film, no nejde to. Stále niekto vyklopkáva na vchodové dvere.

-Nech si ktosi, je mi to jedno. Nie sme doma- poviem vážne, priam nahnevane. Hrozne ma to irituje. Neprestáva. Provokuje ma. Teraz ma vážne mrzí, že som sa vôbec ozývala, no na to je už tak trochu neskoro. Zdvihnem sa z gauča, naozaj veľmi neochotne, a otvorím dvere v ktorých ho zbadám. čo tu robí? Zamrzne mi pohľad.V momente sa mu snažím zatvoriť dvere pred nosom, no zachytí ich.

-Aria , prosím dovoľ mi to vysvetliť- žiada ma psím pohľadom. Evidentne vedel, že ak by sa ozval už vôbec by som tie dvere neotvorila. Určite.

-Ryan ja nechcem nič počuť. Chcem byť sama ako si mal sám možnosť počuť. Odíď- posledné slová len šepnem, akoby som sa ich bála povedať nahlas. Je to tak. Rozum hovorí: ,,Nechaj ho ísť" srdce namieta: ,,Neopováž sa". Viem, že ho milujem, ale to ešte neznamená že to on cíti rovnako. Pochybujem.

-Prosím- šepne.

-Dve minúty- poviem a prekrížim si ruky na prsiach. Nepustím ho dnu, to nie!

-Mrzí ma čo sa večer aj to že si to videla. Bol som opitý a nevedel som  čo vlastne robím. Vážne som to nechcel, ja ťa predsa milujem. Vieš to, však?- pozrel mi do očí a uprene tam hľadel.

-Fajn, všetko čo si chcel povedať? Tak môžeš ísť- odbijem ho a zavriem dvere.

-Mne hlavu motať nebudeš!!!- šepnem , aj keď viem že ma cez dvere počul. Opriem sa o dvere a skotúľam sa na zem. Oči mám opäť mokré od hromady slz. To všetko len kvôli nemu. Prečo som sa došľaka tak rýchlo namotala?Som príšerne hlúpa a naivná. Keď chce byť s ňou, tak prečo sa so mnou hrá?  Načo je to dobré? Dosť! Nebudem sa kvôli nemu trápiť. Nestojí mi za to.Aspoň viem, že život nie je továrňa na splnené priania, ako bolamojom prípade láska. Nie, končím. Vo svojom živote nechcem mať falošných ľudí, ktorí sa len na niečo hrajú. Smutné je, že v tom prípade sú tu len m môžem plne dôverovať. Kevin, Vicky a Emily. Z našej veľkej šestky už viac nič nie je. Každí šiel svojou cestou. Iba títo traja mi ostali. Zhlboka sa nadýchnem a utriem si dlaňami mokré líca. Vstanem zo zeme. Vytiahnem si z vrecka mobil,  na ktorom kričí veľká prasklina. čo k tomu povedať? Pekne hádžem predmety na zem :D . šikovná som. Vypnem televízor a dovlečiem sa do izby, kde si ma pohľadom nájde veľký plyšový medveď. Presne ten čo mi daroval. Mám chuť ho vyhodiť z okna, no nedokážem ho. Nechcem to. Namiesto toho všetkého si ho vezmem do objatia a snažím sa úplne upokojiť. Chýba mi. Toto už viac nie je on. Môj Ryan by mi takto neublížil. Neklamal by. Nehral by sa so mnou a v žiadnom prípade by sa nebozkával so so svojou bývalou. Najmä nie na sestrinej svadbe, ak by vedel že som tam aj ja. čo je to s ním? A prečo ho mám plnú hlavu? Veď som sa s ním rozišla. Pocit viny? Prečo?  Ach! Zvalím sa do postele a pre istotu zavriem oči, zaspím. Aspoň teraz nad ním nemusím premýšľať.

Po dlhej dobe :D konečne ďalšia časť :) čo na to hovoríte? Troška depka... :/ čo už... tiež sa chcem opýtať, čo to tu niekto číta a či má význam pridávať ďalšie časti :/ :( *Adell