Cesta Smrti

XII. Dom uprostred lesa

So začínajúcim svitaním sa spustil aj silný studený dážď. Nemali sme jedlo, vodu, teplé oblečenie a v prvom rade sme ani len netušili kadiaľ máme ísť. Aj napriek tomu sme ale museli pokračovať ďalej v ceste.
Lesom sme išli niekoľko hodín, keď v tom sa pred nami objavil malý drevený domček. Po dlhšom uvažovaní sme sa rozhodli, že skúsime zaklopať. Potrebovali sme jedlo a vodu.
Keď sme zastavili pred dverami zhlboka som sa nadýchla a zaklopala som. Dvere sa otvorili a v nich stála malá šedivovlasá starenka. Skôr ako som stihla otvoriť ústa a vysvetliť jej kto sme pokúsila sa zatvoriť dvere. Avšak to nestihla pretože jej v tom Schwarz zabránil a dvere zachytil nohou. V tej chvíli som na neho nechápavo pozrela a pokrútila som hlavou.

„Potrebovali by sme vašu pomoc. Ušli sme pred Nemcami, chceli nás popraviť pretože sme pomáhali partizánom. Sme sedliaci z neďalekej dedinky pri Moskve a ideme peši už niekoľko týždňov. Potrebovali by sme len kúsok chleba a nejaký nocľah." – v niektorých veciach som jej musela klamať

„A on? Njet Nemec?" – pochybovačne na mňa pozrela

„Nie. Je to môj brat, veľa toho nenahovorí odkedy prežil ťažkú traumu na fronte." – musela som ju klamať keďže Schwarz nevedel najlepšie po rusky

Bola to milá a slušná pani, usadila nás k stolu, do tanierov nám naložila zemiakovú kašu, k nej krajec chleba a pohár vody. Konečne sme sa opäť po niekoľkých dňoch z chuti najedli. Po chutnom jedle nás zaviedla do malej izby s jednou posteľou a malou pieckou pri nej. Naložila do nej dreva a prikúrila nám.
Chytila ma za zápästie a ukázala mi aby som išla s ňou. Zaviedla ma do malej kúpeľne a naznačila mi, že sa môžem umyť. S vďakou som sa na ňu usmiala a začala som si vyzliekať premoknuté oblečenie. Bol to neopísateľný pocit ľahnúť si po niekoľkých mesiacoch do čistej horúcej vody. Zmyla som zo seba všetok prach a špinu. Hneď vedľa vane ležal uterák spolu s čistým oblečením.

Po horúcom kúpeli som si ľahla do mäkkej postele a naplno som si vychutnávala ten príjemný pocit. Už som takmer zabudla aké to je spať v mäkkej posteli. Schwarz si rozprestrel na zem deku, do ktorej sa zabalil takmer až po uši a nepovedal už ani slovo. Vedela som, že aj on si vychutnával to teplo a pohodlie, ktoré sa rozprestieralo okolo nás. Po niekoľkých minútach mi oťaželi viečka a ani neviem ako a prestala som vnímať okolitý svet.

Ráno som sa prebudila na krásnu vôňu, ktorá sa niesla celým domom. Postavila som sa z postele a prešla som do kuchyne. Na stole ležal chutný makový koláč a vedľa neho džbán plný čerstvého mlieka. Starenka ma milo pozdravila a rukou mi ukázala aby som si sadla k stolu a najedla sa. Chvíľu po mne prišiel aj Schwarz, ktorý pri pohľade na stôl taktiež stratil dych. Opäť sme sa z chuti najedli.

„Veľmi pekne Vám ďakujeme za vaše pohostenie. Potrebujeme sa dostať do Berlína, vedeli by ste nám povedať kadiaľ máme ísť?"

„Do Berlína a uprostred vojny?" – pýtala sa starenka prekvapene

V hlave som rýchlo hľadala výhovorku prečo sa uprostred vojny ženieme do nepriateľského Nemecka.

„Boli sme tam vyslaní, musíme partizánom priniesť informácie. O tom čo hitlerovci chystajú na Rusko." – v tej chvíli ma napadlo iba to a koniec koncov vyzeralo to tak, že mi starenka uverila

Hneď na to mi ale vysvetlila, že nie je možné aby sme cestu do Berlína prežili ak pôjdeme peši. Blížila sa zima, každodenné dažde, silný vietor a čoskoro aj sneh. Nerozumela tomu ako nás partizáni v takomto počasí mohli posielať pre informácie a už vôbec nie to až do Berlína. Stále krútila hlavou. Nakoniec nám ponúkla aby sme u nej prečkali zimu a potom, začiatkom jari keď opäť vykukne slnko sa vydali na cestu.

„Je to od vás naozaj veľmi milé ale čas je náš nepriateľ, najmä teraz." – snažila som sa ju presvedčiť aby mi aj napriek tomu povedala kadiaľ sa do Berlína dostaneme

„Njet! Ak vám aj poviem kadiaľ, ďaleko sa nedostanete. Skôr či neskôr zamrznete! Predsa len viete aká je zima krutá. Za tých pár mesiacov vám nič v Berlíne neujde. Nacisti vojnu tak skoro neukončia.
Dva krát do roka ku mne chodí syn. Prichádza vždy začiatkom jari, pomôže vám dostať sa do Berlína o to sa postarám ale moje svedomie mi však teraz nedovolí vyslať vás na smrť!"

V tej chvíli som si uvedomila, že má z časti pravdu. Ak sa teraz vydáme na cestu do Berlína skôr či neskôr tam niekde vonku zamrzneme. Zimy v Rusku sú iné ako kdekoľvek inde. Aj napriek tomu, že som tak neskutočne chcela byť už s Annou rozhodla som sa, že na zimu zostaneme. Hneď ako sneh zmizne odídeme. Ak chcem Anne pomôcť musím prežiť.
Schwarzovi som všetko vysvetlila a on súhlasil, nič iné mu ani nezostávalo vedel totižto, že mám pravdu.

Zrazu mi hlavou preblyslo, že to budú prvé Vianoce, ktoré nestrávim spoločne s rodinou. Bol to strašný pocit. Niekde hlboko v mojom vnútri som zacítila neopísateľnú bolesť. Nebola to taká bolesť, ktorú cítime pri zranení.. bola silnejšia, akoby ma rozožierala zvnútra.