Cesta Smrti

XII. Dom uprostred lesa

Neviem ani len odhadnúť ako dlho sme bežali ale viem, že to bolo pridlho. V jednej chvíli som zastavila, už som viac nevládala ďalej bežať.

„Musíme ísť Hanna!" – podišiel ku mne Schwarz

„Už nevládzem potrebujem si oddýchnuť" – dychčala som

Schwarz súhlasil s tým, že si musíme odpočinúť. Sadla som si na zem a oprela som sa o vysoký strom. Noc bola chladná a my sme si nemohli založiť ani len malý ohník. Ak nás nezabijú Rusi, buď zamrzneme alebo zomrieme od hladu. Schwarz sa postavil, vyzliekol si svoje sako a prikryl ma ním. Pokrútila som hlavou a chcela som mu ho vrátiť. Len pred niekoľkými dňami prekonal ťažkú horúčku, mohla sa mu kedykoľvek vrátiť. Aj napriek tomu trval na tom aby som si ho ponechala. Niekedy som sa v ňom nevyznala. Na jednej strane bol zločinec, ktorý dokázal zabiť nevinného človeka bez toho aby ho to čo i len trochu mrzelo a na druhej strane.. Bol pozorný a starostlivý, akoby to vlastne ani nebol on. Ten chlap, ktorý mi zabil rodičov.

„Už dlhšie si všímam, ako ma pozoruješ. Deje sa niečo?" – pretrhol ma z môjho zamyslenia

„Nepozorujem ťa, len premýšľam. O tom kto vlastne naozaj si."

„Ako to myslíš, že kto som?" – nechápavo sa opýtal

„Je to už niekoľko mesiacov, dní a hodín čo sme odišli zo Slovenska. Trčíme tu v tomto odpornom štáte ty Nemecký vojak, ktorý zavraždil mojich rodičov a ja? Obyčajné dievča.. sirota. Neviem o tebe takmer nič. A tak sa pýtam, kto vlastne si? Na jednej strane bezcitný vrah a na druhej strane, vieš byť tak pozorný a starostlivý. Tak prečo to zabíjanie? Musíš mať v sebe predsa len nejaký cit. Láska. Ten cit pozná každý. Miloval si niekedy?" – videla som na ňom, že som ho mojimi otázkami zaskočila a vlastne, nie len jeho ale aj samú seba

„Poznám lásku, aj keď ma vojna zmenila a poznačila. Milujem svoju matku, aj napriek tomu, že už na tom nie je najlepšie ale vždy nám dala aj to posledné. Starala sa o nás tak dobre ako len vedela. A teraz sa musíme postarať my o ňu. Milujem aj svojich súrodencov, Wilhelma o ktorom už niekoľko mesiacov nič neviem a stále dúfam, že je nažive a že ho opäť čoskoro uvidím. A malá Charlotte chcem ju vidieť vyrastať a dospievať, odháňať od nej všetkých nápadníkov. A miloval som aj môjho otca.. vždy bol mojím vzorom a vždy ním aj bude. Pre mňa bol hrdinom. Aj napriek všetkému čo sa v mojom živote udeje, nikdy neprestanem milovať svoju rodinu. Oni sú to posledné čo mi zostalo v srdci, všetko ostatné zmizlo."

V tej chvíli som si uvedomila, že mu vlastne závidím to, že má rodinu ku ktorej sa jedného dňa vráti. Mal to najcennejšie, presne to o čo som ja prišla vďaka nemu. Nezaslúžil si to.

„Máš to, čo ja už nikdy v živote mať nebudem. Kvôli tebe som prišla o dve najdôležitejšie osoby v mojom živote."

„Prečo potom tá starosť a tá ochota? Mohla si ma nechať umrieť na tú horúčku ale neurobila si to. Prečo?"

„Potrebovala som aby si mi pomohol utiecť. Sama by som sa z tej šopy nedostala, pre nič iné. Nezáleží mi na tom ako dopadneš. Mojou prioritou je dostať sa do Berlína. Záleží mi len a len na jedinej osobe, ktorá mi ešte zostala. Urobila by som pre ňu čokoľvek aj keby ma to malo stáť život."

„Nemyslím si, že ti ju Fischer len tak dá. Nesplnili sme totižto jeho rozkazy, ak sa tam čo i len ukážeš zabije teba aj tvoju sestru."

„Ide o Annin život, ten je prvoradý."

Viac neodpovedal, len pokrútil hlavou, zošuchol sa na zem a zatvoril oči. Tiež som sa snažila zaspať ale nepodarilo sa mi to. Čím ďalej tým viac som sa vracala do minulosti. Spomienky na rodinu ma ubíjali. Na jednej strane som bola šťastná, že mám na nich tak krásne spomienky ale na tej druhej som premýšľala nad tým aké by to asi bolo keby som zabudla..