Takže je tu ďalšia venovaná jednodielovka a tento raz hroooozne dlhá, takže to nejaký ten čas zaberie.
Táto extrémne dlhá jednodielovka je pre EmminkaDrobnucka, keďže ma poprosila. (Pardon, že to tak dlho trvalo, ale napísať toto bol pre mňa trochu zabijak a kvôli škole to bolo náročné, ale snáď to po tom vyše týždni ešte neomrzelo ;p).
Dúfam, že sa ti táto jednodielka bude páčiť a za prípadné chyby ma prosím ospravedlň, pokúsim sa ich čo najskôr opraviť :).
Tak čo viac dodať.. Užite si čítanie :).
***
Neviem síce koho to bol nápad, ale ak to zistím, dotyčnú osobu asi na mieste zaškrtím vlastnými rukami. Ako môže niekoho napadnúť ísť stanovať na jar keď je vonku maximálne 11 stupňov a leje ako z krhle? To asi iba totálneho magora, no a v tomto prípade to bol Niall a Harry. Včera večer sa dovalili domov mierne napití a povedali, že majú super nápad. Pre mňa je super dovolenka, zaobstaranie si psa alebo kúpiť si dom, a nie ísť stanovať. A samozrejme všetci súhlasili. Ja jediná, ako baba v dome, som bola proti tomuto nápadu, keďže je vonku zima ako v Rusku, ale môj hlas sa pri hlasovaní akosi nepočítal.
Chalani z toho boli nadšení a mňa sa nespýtali. Proste to brali ako samozrejmosť. A ja som sa proti tomu rozhodla protestovať tým, že som sa so všetkými prestala baviť. Čakala som, že bývanie s kamarátmi bude super, ale akosi som sa mýlila.
-
Od môjho nebavenia sa s chalanmi prešiel skoro už týždeň a osobne som na seba bola hrdá pretože ja sa na nich nedokážem hnevať dlho. Väčšinou som sa nezdržovala v ich blízkosti, ale veľakrát to bolo aj tak, že som proste len ticho sedela zatiaľ čo oni hrali na x-boxe futbal.
No aj to ma po chvíli prestalo baviť tak som odišla k sebe do izby.
„Tak von s tým. Čo sa deje?" spýtal sa ma Liam stojac vo dverách od izby. Ruky mal prekrížené na hrudi a na tvári mu prevládal vážny výraz, ktorý naznačoval to, že sa nemám pokúšať vykrúcať.
„Nič." odpovedala som mrzuto a stlačila gombík na zapnutie notebooku, ktorý som si otvorila a položila ho na posteľ. Otočila som sa Liamovi chrbtom a vyťukala heslo na odomknutie, no zrazu mi veľká dlaň notebook zaklapla.
„Hej?!" vyštekla som po Liamovi, ktorý bol stále vážny a žiadal si odpoveď na jeho položenú otázku. A rozhodne chcel pravdivú odpoveď o tom prečo sa s nimi nebavím.
„Emilly, prečo sa s nami nebavíš? Čo sme ti urobili?" spýtal sa znova a jeho výraz tváre sa zmenil na ľútostivý. Sadol si ku mne na posteľ a predpokladám, že neodíde tak rýchlo. Uvedomujúc si, že inú možnosť nemám, som si povzdychla a pozrela sa Liama, ktorý vtipne podvihol obočie.
„Je to kvôli tým sušienkam? Tie zjedol Niall." prehovoril vystrašene a hneď nato zodvihol ruky v obrannom geste. To už som nevydržala a zasmiala sa.
„Nie to som vedela. Veď je to Niall." pousmiala som sa, mávajúc rukou akoby sa nič nestalo.
„Tak potom prečo?"
„Kvôli tomu, že sa ani jeden z vás nespýtal či ja súhlasím s tou stanovačkou. Liam je zima a stále prší. Zbláznili ste sa?!" odpovedala som mu pričom sa intenzita môjho hlasu zvyšovala. Rukami som rozhadzovala ako nejaká chobotnica, a to určite vyčarovalo Liamovi na tvári ten úškľabok, cez ktorý by som ho najradšej prefackala.
„Čo ti je také smiešne?" skríkla som po ňom. Začal vo mne horieť plamienok hnevu a keď sa mi bude smiať ešte chvíľu, tak mu do toho úsmevu skočím.
