Ja, Ty a On (Prebieha úprava mimo wattpadu, potom zverejním opravené :))

Dvadsiatapiata kapitola-Párty

Hodím na seba lososovo-ružovú sukňu a k tomu ten korzetový croptop. Croptop je s kvetovanou potlačou a je zladený do takej farby ako sukňa. je na ňom aj tyrkysová farba a dám si k tomu tyrkysové lodičky. Za tie lodičky som minula dvadsaťpäť eur. Natáčky si dávam rýchlo z vlasov dole a rýchlo pri tom šibnem pohľadom na hodinky. Mám ešte dvadsaťtri minút. To je fajn čas...

,,Mohla by si si švihnúť!" zvolá na mňa zo schodov Rišo. Matúš už dávno išiel, v poslednom čase sa mi volako nevenuje a mňa to dosť mrzí. Som na tú párty veľmi zvedavá, čo sa asi stane? Veď priznajme si, na každej párty sa niečo zvrtne, som zvedavá čo to bude.
,,Áno! Už idem!!" zakričím mu z izby a do kabelky si nahádžem už len tie najnevyhnutnejšie veci. Rúž, vreckovky, mobil, sveter,... Večer môže byť chladno tak som si zobrala aj ten sveter. No a vybehnem z izby, no potom sa zarazím a vojdem naspäť do nej, lebo som si zabudla darček pre Mišu...

...

Sú presne tri hodiny poobede. Je tu dosť veľa deciek. Jediných, ktorých poznám sú: Matúš, Rišo, Miša a okrajovo poznám aj tie dve jej kamoški. Keď podídem ku Matúšovi vtiskne mi na ústa bozk a potom ešte jeden. Začnem sa vznášať a nakoniec si na jachte nájdem aj voľné lehátko...

...

,,Všetko najlepšie!" skríknu všetci, niektorý už pod vplyvom alkoholu a to je ešte len šesť. Teraz sa tvorí dlhý rad deciek, ktoré chcú Miši zablahoželať...

Konečne! Som pri Miši.
,,Takže, prajem ti veľ šťastia, lásky, veľa dobrého, a veľa tých ostatných vecí. Už sa to tu opakovalo veľa krát. No..." dopoviem a objíme ma so smiechom. Podám jej darček. Vyberie ho a sú tam čierne šaty s koženými prvkami.
,,Ďakujem!" povie a ja sa poberiem preč. Nudím sa. A ani neviem kde je Matúš a Rišo...

...

Je osem hodín večer.

,,Ideš! Ešte!" kričia decká na neznámeho chalana, ktorý do seba leje šiesty pohár za sebou. Má prekonať jedného chalana, ktorý do seba za sebou nalial desať pohárov piva. Nie sú normálny. Ja som niekomu ukradla gitaru a hrám si na nej. Veď prečo nie? Príde ku mne Rišo a sadne si pri mňa.
,,Tak čo? Ako?" opýtam sa ho.
,,Konečne som ťa našiel, stále sa na mňa tlačí tá čiernovláska, vadí mi to. A ty? Kde si sa túlala?" začal rozprávať.
,,No. V poslednom čase sa tu len prechádzam. Teraz asi desať minút tu sedím." prikívne. Sedíme na úplnom vrchu lodi, loď sa skladá z podpalubia, z dajme tomu prízemia a z neho idú schody na taký malú vyhliadkovú plošinku. Slnko už zapadlo a akurát sem vyšli páriky. Sadli si pri seba a úplne sa na seba tlačili.

Všade sa rozlieha hudba Peaunt Butter Jelly a všetci sa natriasajú v jej rytmoch. Dokonca sa postavím na vyzvanie volakého pekného milého a neopitého chalana. Tancujeme šantíme sa a nakoniec tancujem aj s Rišom. Práve sa končí pesnička a konečne sa zabávam. Keď pesnička končí hodím sa Rišovi do náručia a on ma zatočí. Zabávame sa ale v tom... keď som trochu vyššie ako ostatný, uvidím Matúša ako je v objatí iného divčaťa, zase som to spravila. Prečo sa len od tých sprostých chalanov nedržím ďalej? Je mi toto za potreby? Odtisnem od seba Riša, prudko dopadnem na zem. Predieram sa davom a snažím sa po pamäti dojsť k tomu klamárovi a tomu dievčaťu. Idem, predieram sa tancujúcimi telami a za mnou kričí Rišo, že čo sa stalo. Idem ďalej a za ním sa neobzerám. Dostanem sa ku zábradliu a nečakane sa mi zatočí hlava, keď sa pozriem do tej čiernej ladovej vody. Idem ďalej a už viem, že sa k nim blížim. Zahliadnem ich a dostanem ešte väčší šok, Matúš ju pobozká. V tom už len viem, že môj svet sa znova rúca. Ja som totálne sprostá! Všetko vo mne padá a ucítim silné buchnutie. Potom sa pozerám na vzďalujúcu sa loď. Preberie ma až studená voda...

Začnem metať okolo seba rukami , potápam sa a naspäť sa vynáram. Lapám po dychu, no nikto si ma nevšíma, nepočujem ani Riša, ktorý dovtedy volal moje meno. Zmocňuje sa ma triaška. a padám pod hladinu. Nikto ma nenájde, už to vidím. Posledný krát sa snažím vynoriť a zakričim na pomoc. Vtedy dostanem do nohy kŕč a už nemám šancu. Ruky mi prestávajú účinkovať a more je tu strašne ľadové. Loď sa unáša na vlnách odo mňa čoraz ďalej. Škoda, že plávať neviem a nemám ho ani v láske. Toto je tä chvíľa, keď sa mi môj život preženue cez hlavu. Martin, Anglicko, Jeremy, hádky, znova chalani... Neznášam chalanov... Začne sa na mňa lepiť strach z neznámeho prostredia, no zachvíľu to ani nevnímam... Zaspávam... Nemám dych....To sú moje posledné myšlienky... A vlastne toto sú moje posledné myšlienky... Prečo práve ja nedokážem byť sama?...

Tak tu je tá chvíľa kedy sa to trochu zauzlí. Nech sa vám páči, a ja bás žiadam, aby ste mi napísali, či mám pokračovať ďaleh v písaní. Ďakujem, že ste doteraz čítali môj príbeh a dúfam že aj ďalej( teda ak bude pokračovať ;))
Vaša Ninka!