Ani neviem kto som

10.časť

Hneď ako mi vlepil pusu na líce objavil sa mi na perách úsmev ako vždy, keď som s ním bola. Hodila som sa k nemu na postel a objala ho, až vtedy otvoril oči a objal ma tiež. Chvíľu sme spolu ležali len tak, spolu v ojatí bez slov. Opäť ma pobozkal, no tento krát to už bolo na pery. Ten pocit, vždy, keď ma pobozkal bol rovnaký a zároveň iný a výnimočný. Potom ma k sebe ešte viac pritisol a hneď pustil. Sadli sme si a začali sa rozprávať, po chvíli jeho monológu aký je šťastný, že ma spoznal a sme spolu, stíchol. Nechcela som ale cítila som potrebu sa ho niečo spýtať, vedela som, že by som mu tým mohla nejak ublížiť, a že ani ja by som ju asi nechcela počuť ale potrebovala som to naozaj vedieť. Po chvíli ticha som sa odhodlala:
Ja: "Adam? Mohla by som sa ťa niečo opýtať...?"
Adam: "Jasné, len sa pýtaj čokoľvek"
Ja: "Ďakujem, ale ak nechceš nemusíš mi to povedať, je to na tebe...  Ale chcela by som vedieť.. (Na chvíľku som sklonila zrak, ale potom som sa mu pozrela hlboko do očí) tvoje ruky...a tie jazvy na nich...čo sa stalo...a...prečo si to robil. Viem, že som tá posledná, ktorá ma právo sa to pýtať, keďže som taká istá...ale rada by som to vedela...
Adam: (pozrel sa mi do očí, mal taký zvláštny pohľad, ešte som ho takého nevidela, ani keď mi ukázal svoje ruky ale bolo to pochopiteľné a pevne ma chytil za ruku)
"Práve naopak si tá prvá, ktorej by som to naozaj rád povedal a asi aj preto, že si v tom rovnaká... Nesúdim ľudí podľa minulosti, pretože nechcem aby tak ľudia súdili mňa a práve aj to sa mi na tebe páči.. Je to pre mňa ťažké o tom hovoriť, ale už je asi na čase sa s tým niekomu zdôveriť a som rád, že to budeš práve ty."
Ja: (len som na neho chápavo pozerala a neprerušovala ho)
Adam: "vieš.. Bolo to už celkom dávno a nerád na to spomínam.. Prvý krát to bolo, pred 3 rokmi, mal som 15 tak ako ty teraz rozdiel bol len v tom, že to bolo v zime, môj najlepší priateľ havaroval na aute a neprežil to, to bola tá prvá rana, akoby toho nebolo málo pár dní na to ma opustilo moje prvé dievča, čo ma úplne zrujnovalo a vtedy som začal. Odvtedy, vždy čo ma v živote sklamalo som riešil žiletkou na mojej ruke. Tá fyzická bolesť ma oslobodzovala od tej psychickej a zároveň mi dávala nádej na lepší zjtrajšok... Prestal som len pred pár mesiacmi a som za to na seba hrdý....
A to je môj príbeh.."
Pozerala som na neho s pootvorenými ústami a nevedela som čo povedať.. Mala som na jazyku toľko slov ale nič som zo seba nedokázala vypustiť.. Len som mu pozerala do očí, a keď náš očný kontakt prerušil, pevne som ho objala a oprela sa o neho.
Adam: "No tak už ten môj príbeh vieš.. A teraz by som rád vedel ja ten tvoj.. Teda ak ti to nevadí
Ja: (sadla som si do tureckého sedu tak aby som bola rovno oproti nemu a videla mu priamo do očí) "vieš práve dnes som sa o tom rozprávala s Klárou, a všetko jej povedala takže o to ľahšie to teraz bude pre mňa. No takže, začalo to na konci tohto školského roka. Rodičia dostali lepšiu prácu a doma netrávili žiaden čas, bola som z toho zúfalá, stratila som všetkých priateľov a snažila som sa získať si pozornosť rodičov, nezačalo to hneď rezaním sa, to prišlo až vtedy, keď nič nepomáhalo a ja som chcela nejak potlačiť tú psychickú bolesť. A vidíš ako to dopadlo (nadvihla som si tričko a trochu povytiahla kraťasy a ukázala som mu tie rany...pohladil ma po ranách a jazvách a pozrel sa mi hlboko do očí) no a teraz to už vieš, ale skončila som s tým a nechcem v tom pokračovať, aj keď nič čo som spravila neľutujem.. Takže tak, to by bolo všetko"
Pár minút bolo ticho a ja som už sedela vedľa neho opretá o jeho hruď a on ma jednou rukou objímal. Bolo mi dobre ale chcela som to ticho prerušiť.
Ja: " nie si hladný? Ja by som si niečo dala"
Adam:"a vieš, že aj hej? Mohli by sme si niečo spraviť"
Zbehli sme do kuchyne a spolu sme otvorili chladničku. Bola skoro prázdna. Pozreli sme na seba sklamane a akoby sme sa dohodli naraz povedali "a čo teraz" Adam sa rozbehol k telefónu, pozrel na mňa
Adam: "napadlo ťa to isté čo mňa" (už ťukal číslo do mobilu)
Ja: (chvílu mi trvalo kým mi to došlo) "pizza?"
Adam: "100 bodov už objednávam"
Objednal 3 pizze najprv som nechápala prečo 3. Ale keď to doniesli zavolal k nám aj Niku, dali sme si pizzu a išli pozerať film. Neviem čo to bolo zač a ani ma to nejak nebavilo ale bola som s ľuďmi, ktorých mám rada a to je hlavné. Skončil film a ja som pozrela na hodinky "to už je 00:39? Fakt?" zostala som zaskočená. Nika mi navrhla aby som sa už netrepala domov, že môžem u nich prespať pokojne s ňou v izbe ak mi to nevadí. Pravdu povedať potešilo ma to fakt sa mi už nechcelo ísť domov uprostred noci a asi by som von aj trocha zamrzla. Nika mi šla prichystať vankúš a perinu a my sme s Adamom zostali sami. Pozrel mi do očí (vyzeral tak šťastne a zamilovane) pohladil ma po tvári a pomaly sa ku mne priblížil, jemne ma pobozkal a pochvíli to nebola len obyčajná pusa na pery ale začali sme sa vášnivo bozkávať no Nika sa akurát vrátila
Nika: "ehm...hrdličky neruším? Len som chcela povedať.. Stela máš to pripravené pri mne v izbe, ja si už idem ľahnúť tak, keď budeš chcieť príď. Alebo, žeby by som ti to mala dať do izby k Adamovi?" (Zasmiala sa)
Ja: "nie to nebude treba hneď prídem"
Popriali sme si s Adamom dobrú noc ešte sa objali a on mi dal pusu na čelo "dobrú noc kráska teším sa na teba ráno" " aj tebe zlato" rozlúčili sme sa a vošla som Nike do izby, ľahla si a v momente ani neviem ako som zaspala....