Ani neviem kto som

Niečo sa tuším zmenilo

Ten spôsob akým sa na mňa pozrel a ospravedlnil sa mi bol prosto neskutočný. Bola som z neho úplne mimo akoby som videla anjela, ten pocit som ešte v živote nezažila ale bol neopísateľný, chcela som zastaviť čas a neustále sa mu dívať do tých úžastných tmavých očí. Po chvíli ako sme na seba nemo pozerali, predstavil sa mi "Ináč ja som Adam a fakt mi je ľúto, že som ťa zrazil prepáč mi to prosím." Bola som úplne unesená "chalan ako on? a ospravedlnil sa mi? to ani nie je možné" pomyslela som si. Keď som sa spamätala, čo zas netrvalo až tak dlho, keďže som sa nechcela strápniť len tak zo mňa zbŕklo vyšlo "Nič sa nedeje som vpohode, veď predsa sa nič vážneho nestalo, aby som nezabudla ja som Stela."

Adam: "Aj keď sa nič nestalo, rád by som to nejak napravil. Ak by ti nevadilo, mohol by som zajtra prísť za tebou?" (Podozrivo sa na mňa usmial)
Ja: "Jasné, budem rada teda ak ti nebude vadiť, že stráviš čas s dievčaťom, ktoré zráža ľudí."
Adam: "Nie, práve naopak budem rád ak ti budem môcť spraviť nejaku tú spoločnosť aspoň na chvílu. Ale prepáč, už budem musieť ísť čaká ma von sestra. A zajtra poobede ma čakaj nie, že si na mňa nenájdeš čas."
Ja: "Tak čas si nájdem určite, tu ho budem mať viac než dosť. (Zasmiala som sa) A ahooj."
Adam: "Maj sa a daj sa rýchlo doporiadku."

Keď odišiel akosi ma prešla chuť prechádzať sa a zaliezla som späť do izby. Celý ten čas som premýšlala len o ňom, a prečo sa tak úžasný chlapec prihovoril práve mne , tak zničenému dievčaťu. No bola som po dlhej dobe konečne šťastná aspoň na chvílku. Poriadne som nedokázala ani spať vkuse som na neho myslela, či skutočne príde, veď si predsa nepýtal ani telefónne číslo aby zavolal ak tu už náhodou nebudem. No pri tomto mojom filozofovaní som akosi zaspala, keď som sa ráno zobudila na to, ako mi sestrička mení infúziu, sedela už pri mne Klára (usmiala som sa na ňu) nejakým spôsobom mi začala nahrádzať mamu. Keď sa na mňa lepšie pozrela všimla si, že sa usmievam , a že to nie je len taký hocijaký úsmev a tak sme mali nekonečnú debatu o tom, čo sa stalo, keď večer odišla, samozrejme som jej všetko povedala, nemala som dôvod nič tajiť. A zrazu pri tej búrlivej debate boli 3 hodiny poobede ani som si to neuvedomila, keď do izby vošiel Adam. Z môjho rozprávania Klára akosi pochopila, že to je on a tak sa pomaly spakovala a odišla. Začali sme sa rozprávať no potom prišlo na tú otázku, ktorú som radšej nechcela počuť: "Prečo si vlastne tu, čo sa ti stalo?" Nechcela som mu klamať ale ani som nemala odvahu mu povedať pravdu... A tak som to nejak zahovorila, že to nie je nič vážne, a že za 2 dni idem domov znova si užívať prázdniny a nie trčať v nemocnici za zamrežovanými oknami, kde som sa cítila ako v base. No v tom mi skočil do reči "ako by tak úžasné dievča mohlo byť v base a v base by si určite nestretla mňa, teda dúfam, že sa tak necítiš aj kvôli mne." Nevedela som čo mu mám na to povedať tak som sa len zasmiala bolo mi s ním prosto dobre, aj keď som sa stále necítila úplne najlepšie. V tom mu zazvonil mobil, "prepáč toto musím zodvihnúť" ospravedlnil sa a vyšiel na chodbu a po chvílke sa vrátil späť so sklamaným výrazom.
Ja: "čo sa deje? Stalo sa niečo zlé?" (Hneď som robila paniku ako keby sa vrátil bez hlavy)
Adam: "nič vážne len... asi ťa sklamem..." (povedal váhavo)
Ja: "už vyklop čo sa deje a nenaťahuj ma.." (začala som byť nervózna)
Adam: "prepáč ale... budem musieť ísť, sestra už za chvílu po mňa príde a ja som ešte nebol za mojím bratrancom, ktorý je o niekoľko izieb vedľa... ale zajtra sa tu určite ukážem..." (objal ma, dal mi do ruky nejaký papierik a osišiel)

Najprv som bola trocha sklamaná, že si opäť nevypítal ani len číslo.. ale potom, keď si prečítala odkaz na papieeiku vyčaril mi úsmev, bolo tam "prepáč, že som si nepýtal tvoje číslo ani nič ale tak som v celku hanblivý chalan, tak keby niečo tu máš moje, dúfam, že sa ozveš :*." ...