Po chvíli mi zazvonil mobil. Utrela som si stekajúce slzy a vytiahla mobil z vrecka.. Pozrela na display..“ No?“ Zamrmrala som, lebo som nemala náladu na nikoho a už vôbec nie na Nicol.... „ Smieš mi vysvetliť kde si??“ Vyštekla po mne ako keby neviem čo som spravila... Nechápem, čo ju to trápi kde som a kde nie... „ Ráno vstanem a teba nikde.. Myslela som že, pôjdeme na nákupy ale ako vidím si sa na mňa vykašľala...“ Hovorila hlasom namyslenej fifleny a vo mne stúpal hnev... „ Daj mi pokoj, a choď si za Lucasom...“ Vyštekla som na ňu dosť prudko a zložila hovor.. Vedela som, že som reagovala prehnane aj na Nicol aj na Bena ale ja nie som ich bábika.... Potočila som kohútikom a pustila vlažnú vodu.. Umyla som si tvár od rozmazanej maskary a snažila som sa prebrať k normálu... Po trochu ukludnení som vyšla so záchodov a namierila som si to rovno k bufetu, pretože som nutne potrebovala kávu.. Po horúcej tekutine, ktorú som si liala dolu do žalúdka som sa ešte viac zotavila a nabrala nové sily na podporu Louisa... Nevedela som či Ben a Semir sú ešte stále tu a tak som sa pomaly a nenápadne dostlala na druhé poschodie.. Nechcela som totiž zažiť to trápne stretnutie s Benom, po tom čo som mu dala facku a povedala mu, že ho nenávidím... Opatrne som sa poobzerala a keď som ich nevidela šla som k chalanom... „ Ahoj, si v poriadku??“ Starostlivo sa opýtal Harry a podišiel ku mne.. Kývla som na súhlas a sadla si na lavičku vedľa Nialla.. „ Čo sa dialo po tom, čo som utiekla??“ Opýtala som so sklonenou hlavou.. „ No najskôr bol ten tvoj brat dosť v šoku, že kde sa to v tebe vzalo.. Potom nás obviňoval a výhražne varoval, že ak ti len vlások skrivíme zabije nás.. No potom nám dávali otázky ohľadne Louisa... A nakoniec, pred tým než odišli povedal, že ťa má rád a je mu to ľúto..“ Odpovedal mi Zayn.. „ Uhm, a čo sa pýtali ohľadne Louisa??“ Znova som sa opýtala, lebo som bola zvedavá čo všetko vedia o tom výbuchu... „ Povedali sme im, to čo sme povedali aj tebe....“ Tento krát odpovedal Liam... Po tomto rozhovore nastalo ticho... Ticho, ktoré sme nemali čím prerušiť lebo sme nemali nikto náladu... Každý z nás len dúfal v Louisa, že to zvládne... Po nekonečných minútach, skôr hodinách prišiel konečne doktor.. Jeho výraz bol nečitateľný a vážny... Môj žalúdok oťažel a bála som sa slov, ktoré sa chystá vysloviť.. Nadýchla som sa a počúvala jeho slová... „ Bola to náročná operácia a každý kto sa na nej podieľal robil všetko čo bolo v jeho silách...“ Roztriasla som sa lebo to hovoril ako keby ho nedokázali zachrániť... „ Nebojte sa... Louis je silný a operáciu zvládol... Síce je stále vo vážnom stave je na žive a postupne by sa to malo iba zlepšovať...“ Nadvihol kútiky pier a mne padol kameň zo srdca.... „ Môžeme ho vidieť??“ Opýtal sa Harry... „ Môžete ale je pod sedatívami.. Nebude vás vnímať...“ Vysvetlil doktor.. Neodradila nás to a museli sme ho vidieť... Vošli sme do izby a znova som zbadala jeho bezvládne telo.. Ibaže teraz viem, že je mu je lepšie... Slzičky sa mi nahrnuli do očí, už zase.. Ale tieto boli tento krát od šťastia, že som ho nestratila a že ostal so mnou... Len pri pomyslení, že by som mala žiť bez neho ma ničí..... Podišli sme k jeho posteli a rozprávali sme sa s ním..
Boli sme tam s ním až do konca návštevnej hodiny.. Presviedčali sme doktora aby sme tu mohli zostať až do rána ale jeho pohľad hovoril za všetko... „ Maj sa zlatíčko... Zajtra sa zase vrátime, sľubujem... A ty mi sľúb, že budeš v poriadku... Milujem ťa...“ Pošuškala som mu do ucha a pobozkala ho na čelo.. „ Poď Mary....“ Jemne ma chytil Niall za ruku a ťahal ho od neho... Som rada, že to spravil lebo ja by som ani neodišla.... Posledný krát som sa na neho pozrela pred tým, než doktor zavrel dvere..
„Kam ideš??“ Nechápal Zayn, keď videl že odchádzam.. „ Domov..“ Jednoslovne som odpovedala.. „ Tak snáď ťa odvezieme, nie?? Poď nastúp...“ Pousmial sa a otvoril dvere... Nadvihla som mierne kútiky pier a nastúpila som.. „ Ďakujem..“ Sedela som v aute so Zaynom a Harrym..Liam a Niall šli druhým autom rovno domov...
„Zvládneš to?? Alebo máme zostať??“ Opýtal sa Harry.. Pokrútila som hlavou a jasne dala najavo, že to zvládnem.... „ Ok, keby niečo volaj..“ Dopovedali a odišli v priebehu sekundy.. Vošla som dnu a cupitala do izby. Snažila som sa vyhnúť otcovi ale aj Nicol.. Nemala som vôvec náladu počúvať ich hlúpe reči o tom ako som nezodpovedná, že si len tak zmiznem z domu a iné hlúposti.. Aj by mi to vyšlo, no Nicol ma zastihla rovno pred cieľom... „ Kde si bola??“ Jej hlas bol dosť naštvaný... „ Neviem, čo ťa to trápi..“ Odsekla som a otvárala som dvere od izby.. „ Som tvoja sesternica... Tak prepáč, že sa o teba bojím...“Zjemnila hlas a podišla ku mne... „ Celý deň si preč... Nikto o tebe nič nevie.. Vieš ako tvoj otec vyvádzal, keď zistil, že si preč??“ Nahodila vážny pohľad a hľadela mi priamo do očí.... „Prepáč.. Ale- no-...“ Chcela som je dačo povedať ale na jazyk mi neprišli tie správne slová... „ Uhm, kašli na to... Som tu?? Som... „ Odsekla som a vošla do izby.. „ Nechápem tvoje správanie....“ Pokrútila hlavou a šla do izby pre hostí, teraz jej izby....
Bola som naozaj unavená, a preto som rovno zaľahla do postele.. Pred zaspaním som myslela len na to, aby už Louis bol v poriadku. Nič iné si ani neželám, len aby ležal pri mne.. ........
