Naštartoval auto a spýtal sa ma na adresu. Pozrel sa na mňa a čakal kým ju konečne poviem.. „ Bolzengasse 9“ Nadiktovala som mu ju a presmerovala svoj pohľad mimo jeho neodolateľných očí. „ A naozaj mi nechceš povedať meno??“ Provokatívne som sa spýtala. „ NIE!“ Odsekol.. „ Tak vieš čo? Nechaj si ho pre seba! Aj tak si ho zistím..“ Ironicky som sa zasmiala.. „ Ako to myslíš??“ Hodil na mňa nechápavý pohľad?? „ Pozeraj sa na cestu!....“ Nedôverčivo som mu povedala. „ a normálne! Už viem tvoje priezvisko a môj brat mi tvoje meno zistí raz dva“ Zasmiala som sa.. Volant držal v pevnom stisku až sa mu červenali dlane.. „ Nerozumiem..“ Znova sa na mňa pozrel. V jeho hlase bolo veľa pochybností. „ Ale brat pracuje na polícii, je vrchný komisár..“ Povedala som tichým hlasom ale tak aby to zreteľne počul.. Jeho celé telo stuhlo, hrýzol si do pery a vyzeral dosť vydesene.. „ Si v pohode??“ Spýtala som sa po chvíľke ticha.. „ Ty si sestra Bena Jägera?“ Spýtal sa s tvrdým hlasom plným hnevu. Len som prikývla. Môj žalúdok skamenel a cítila som, že sa niečo deje.. Celú cestu až k môjmu domu nepovedal ani slovo.. V aute bola taká hustá atmosféra, že by sa dala aj krájať... „ Ďakujem za zvezenie..“ Poďakovala som mu po vystúpení s auta. Len kývol na znak, že nie je začo.. Ani nepozdravil a zmizol. Mojou hlavou prešlo veľa myšlienok. „ Ja som vážne krava!! Prečo som mu povedala, že môj brat je policajt?? Bože!!“ Nadávala som si v duchu počas odomykania dverí. Vošla som dnu a kráčala do kuchyne.. Na moje prekvapenie tam sedel otec s nie moc nadšeným výrazom.. Vlastne jeho výraz sa dal opísať dosť naštvane a sklamane súčasne.. „ Prepáč oci... Ja...“ Nedopovedala som lebo mi skočil do reči.. „ Ja som ti veril!! Mala si väčšiu voľnosť a ty mi zmizneš a vrátiš sa až o...“ Pozrel sa na hodinky. „ O druhej ráno..“ Sklamane na mňa pozeral.. Cítila som sa naozaj strašne. „ Od teraz máš domáce väzenie minimálne na mesiac!“ Zahlásil.. Postavil sa s barovej stoličky a kráčal do svojej izby na poschodí. Naliala som si vodu do pohára a rýchle som ju vypila. Mala som strašne sucho v ústach po tom všetkom čo sa dnes všetko stalo.. Po zapití som šla aj do svojej izby na treťom poschodí. Aby som bola presnejšia, celé tretie poschodie je vlastne ako tak moja izba.. Mám tam vlastnú kúpelku, veľký šatník, a izbu ako letisko.. Zabuchla som dvere a zvalila sa na posteľ. Cítila som sa dosť smutne, lebo som dosť pokazila dôveru medzi mnou a otcom. A ešte Tomlinson.. Moja myseľ nedokázala vypnúť. Keď som bola už vážne zúfala a riadne ospalá no stále som nedokázala zaspať, šla som sa do kuchyne napiť mlieka.. Vždy po ňom spím ako batoľa.. Tak ako som predpokladala tak sa aj stalo. Vrátila som sa do postele, zaľahla a netrvalo dlho a bola som tuhá.. Ráno alebo lepšie povedané na obed ma zobudil zvuk vysávača. Ospalá som vyliezla z postele a namierila som si to rovno k zrkladu. Cestou som si asi 10 krát zívla. Keď som zbadala môj odraz v zrkadle normálne som sa zľakla.. Špirálu som mala na celej tvári, vlasy ako keby som zažila výbuch ropnej továrne a pod očami som mala dosť viditeľné kruhy. Vbehla som k umývadlu a oplachovala si tvár. No stále som sa cítila ako omáčka, a preto som sa rozhodla pre rannú sprchu.. Nastavila som si vodu na tú správnu teplotu a vyzliekla zo seba včerajšie oblečenie. Vliezla som do sprchy a na tele sa mi spravila husia koža s toho šoku na ospalé telo studenú vodu.. Rýchle som sa umyla a na koniec si na vlasy dala ešte kondicionér. Po chvíľke som si ho zmyla a vyšla zo sprchy.. Omotala sa uterákom a kráčala rovno k šatníku.. Nestrávila som tam dlhú dobu.. Obliekla som si rifľové šortky a k tomu Batman tričko.. Na oči som si hodila iba špirálu a šla som dole. Linda sa potešila, že som už hore lebo jej chýba ešte povysávať moju izbu.. Hneď tam vbehla aj vysávačom a ten nepríjemný zvuk sa už šíril domom.. Otec sedel v kuchyni a čítal dnešné noviny.. „ Dobré ráno..“ Pozdravila som nesmelo.. „ Ahoj zlatko..“ Pousmial sa.. „ Oci, za ten včerajšok.. Je mi to naozaj ľúto...“ Skleslo som sa mu zahľadela do očí.. „ Ja viem, že ti to je ľúto.“ Kývol hlavou.. „.... no musíš sa naučiť brať za seba zodpovednosť...“ Dopovedal.. Tento krát som kývla hlavou ja.. „A vieš čo?? Idem za to navariť obed...“ Usmiala som sa. Len sa zasmial a nechal ma nech to urobím.. Keďže väčšinou varí Linda moc toho neviem ale niečo sa na mňa nalepilo.. Zvolila som veľmi jednoduché jedlo no my ho priam milujeme. Vybrala som špagety s paradajkovou omáčkou a k tomu vajíčka.. Počas varenia mi pár krát prebehlo mysľou čo sa včera všetko stalo.. Prebehol my mysľou ten hajzel ale aj pán záhadný.. „ Čo si taká zamyslená??“ Prehovoril na mňa otec. „... páli sa ti omáčka..“ Zasmial sa.. „ Fakt vtipné...Do riti...“ Zamrmlala som si popod nos.. Omáčku som zachránila a spálil sa iba spodok. Nebolo to až tak cítiť.. Všetko som pripravila na taniere a dozdobila listom z bazalky.. Vyzeralo o lepšie ako s pravej talianskej kuchyne.. Položila som to na stôl a pustili sme sa do môjho umelecko- jedlého diela..
