Ani neviem kto som

A vtedy to všetko začalo

Bol 1.júl práve začali letné prázdniny a základku som mala konečne za sebou, bola som skutočne šťastná,aj keď mi všetci už v tento deň neskutočne chýbali. Ale malo to nejaké to čaro, cítila som sa tak inak, tak nejak dospelejšie, že už nechodím na trápnu základku ale začnem odznova niekde úplne inde, stretnem nové tváre a bude to taký akýsi prelom v mojom živote. No vedela som, že moje (ešte vtedy som si myslela) najlepšie priateľky budú so mnou pokračovať aj na strednej škole. Čo ma vcelku aj povzbudilo, pretože nerada som bola úplne sama medzi neznámimi. Nie že by som mala nejaký strach z komunikácie alebo niečo také, práve naopak vždy som bola ja tá najukecanejšia ale cítila som sa príjemnejšie, keď som vedela, že je so mnou niekto koho poznám. Bolo to pre mňa neuveriteľné, že sme šli všetky na novú školu spolu a ešte k tomu na internát ďaleko z domu no zároveň ani neviem, čo iné som mohla čakať, keđže v tej dobe sme bez seba nedokázali žiť a boli sme stále spolu. Ale to už bolo dosť o novej škole ešte na ňu príde ten správny čas poďme na môj život.. A všetko to čím sa začal prudko a nečakane meniť.
Niekto by si pomyslel, že to je iba výplod fantázie/vymyslená storka pošahanej pubertiačky, ktorá sa po večeroch nudí a nevie ako inak upútať pozornosť.. No čo už, nie všetci boli moji priatelia a mali ma radi, musia byť aj "hejteri".
Takže takto, boli sme úplne normálna, šťastná rodinka ako každá iná. Bola som jedináčik ale rodičia boli vždy striktní a ani len nepomysleli na to, že by som mohla byť nejako rozmaznaná. Len sa stala taká možno aj očakávaná vec, o ktorej ale nikto načakal, že to príde tak náhle rodičom sa v práci darilo už dlhšiu dobu ale prišiel skok a oboch ich približne v rovnakom čase povýšili, trávili v práci čo raz viac a viac času a na mňa čas nemali. Tak mi to začali vynahrádzať, ako inak, peniazmi.. čo samne osobne moc nepáčilo, jednoducho som mala takú povahu a bola som tak vychovaná..bolá som slušné dievča, ktoré malo určité hodnoty. Ale to o povíšení rodičov a ich kompenzácii spoločne stráveného času peniazmi sa pomerne rýchlo rozkríklo a ja som začala počúvať urážky typu "si rozmaznané decko" "tvoji rodičia si ťa len kupujú" a ďalšie iné... a tak som pomaly začala strácať 'priateľov'. Zostali mi len 2 kamarátky a zároveň spolužiačky už od škôlky, no bola som spokojná. No postupom času som sa s rodičmi už pomaly ani nevidela len sem tam večer ak som náhodou ešte nespala a to boli prázdniny... Začala som mať pocit menejcennosti a pochybovala som o sebe čím ďalej tým viac, čo sa mi nikdy predtým ani len nestalo, nikdy som s tým nemala problém a sebavedomie mi nikdy nechýbalo, prosto som sa opúšťala, pomaly ale isto (fajn nebolo to až tak pomaly)... A tak som stratila aj posledné priateľky...

A to bol ešte len začiatok prvého mesiaca... A ja som dúfala v to, že je to len nočná mora, že sa to všetko zmení ako šmahom čarovného prútika...