Dievča z ovocného sadu

26. kapitola

  "Prekážky sú tie obávané veci, ktoré zbadáte, keď odvrátite zrak od svojho cieľa."  Henry Ford 

Kláštor nechávali za sebou v skoré ráno, ešte skôr ako vykuklo slnko. Klusali naprieč poliami a pred nimi sa začala črtať pusta Dolného Uhorska. Maximilián sa im opäť stratil z dohľadu so slovami, že ich počká na najbližšej odbočke.

„Pokiaľ nás Maximilián v jeho dome príliš nezdrží, už o tri dni budeme doma,"vyhlásil Adam. Marína mlčala.

„Nad čím premýšľaš?"spýtal sa po hodnej chvíli, keď od nej nepočul žiadnu odozvu. Vrhla na neho previnilý pohľad a povzdychla: „Uvažujem ako to bude, keď ta dorazíme."

„Ako bude čo?"nechápal.

„Ako nájdem deduška a všetkých susedov...bojím sa čo ma čaká, keď sa vrátim. Nemyslím si, že ktosi predpokladá môj návrat."

„Určite budú radi, že si živá a zdravá,"ubezpečil ju Adam. Slabo sa usmiala.

Nepovedala mu, čo ju trápi najviac. Že ju zviera nepoznaný strach o to, čo medzi nimi pomaly kvitlo. Zostávali jej 3 dni jeho spoločnosti. Ešte 3 dni Adama a jej život bude pokračovať rovnako ako pred odchodom do Turecka. Presne to si už od začiatku priala, prečo ju tá predstava odrazu tak nehorázne desila?

Deň sa vliekol ako ich kone, ale po odbočke a Maximiliánovi ani stopy. Adam sa začal viac obzerať po okolí a hľadať známky ľudí, ale široko-ďaleko sa okolo nich rozprestierala len rovná pusta bez stromov a kríkov. Dokonca ani za horizontom neboli rozoznateľné siluety vrchov alebo miest. Keď slnko začalo zapadať, obaja cestujúci nepochybovali o tom, že sa stratili.

„Myslela som, že nás Maximilián počká,"zahromžila Marína, keď zosadala z koňa.

„On nás čakal,"namietol Adam, hoci nerád na jeho obranu, „ale my sme išli zlým smerom."

„V tejto pustatine sa aj dá určiť smer?"pýtala sa bezradne.

„Nie pre cudzincov. O takomto čase sme už dávno mali byť v Tokaji a hodovať pri kačkách a najlepšom víne."

„Čo budeme robiť?"

„Môžme hľadať cestu alebo sa utáboriť. Obidva plány sú mizerné,"podotkol.

„Aj mizerný plán je plán,"zasmiala sa dievčina a opäť vyskočila na koňa. Obrátili sa teda nazad odkiaľ prišli a očami prečesávali okolie v snahe nájsť odbočku. Tá úloha bola čoraz viac ťažšia, pretože na pustu spadla tma a mesiac bol skrytý za ťažkými mračnami.

„Prestáva to mať význam,"zahundral Adam po nekonečných minútach. „Tamto je strom, môžeme tam priviazať kone,"ukázal na osamelý dub.

Prešli k jeho rozkonárenej korune s nádejou, že v tú noc nebude pršať. Mnísi im na cestu zabalili zopár jabĺk a hrušiek, a v tej chvíli im prišli nesmierne vhod. Posadili sa chrbtom k hrubému kmeňu a rozdelili si večeru. Marína trvala na tom, že jej stačí jedno jablko a hruška, ale jej brucho si po ich zjedení hlasno pýtalo viac. Adam skryl úsmev a podal jej svoje najčervenšie jablko, ktoré malo podobný odtieň ako Marínine líca v tej chvíli.

V tú noc si museli vystačiť iba s ich oblečením, pretože široko ďaleko nebol okrem dubu pod ktorým sedeli žiadny strom. Nezdalo sa, že bude chladná noc, ale i tak by im piecka vyhovovala. Uložili sa pár metrov od seba a rozprávali sa do neskorých večerných hodín. Aj keď už Adam upadol do hlbokého spánku, Marína nie a nie zaspať. Ležala s očami široko otvorenými hľadiac na konáre spoza ktorých presvitala tmavá obloha. Srdce jej nepokojne búšilo a po čase ju premohla zima. Postavila sa teda na nohy a vyšla si smerom na západ. Premýšľala-ako inak- nad Adamom. Za posledné dni sa jeho správanie k nej úplne zmenilo. Odrazu bol pozorný a láskavý, a hoci ako o milom sa o ňom nedalo hovoriť, úplne ju prestal zahanbovať len pre jeho pobavenie. Myslela na ich bozky a uvažovala, či k nej snáď čosi cíti alebo je to len povrchná príťažlivosť. Možno ju len chce získať...Sama tomu neverila. To, ako sa na ňu díval..bolo v tom čosi viac.