Dievča z ovocného sadu

10.kapitola

 „Aj dobrému kocúrovi niekedy myš ušmykne"slovenské príslovie

Marína rozhorčene presunula ruky v ťažkých okovách na druhú stranu a vystrela si nohy. Cela, do ktorej ju zavreli dnes, nebola síce taká prehnitá ako v žalári, ale bola stokrát pomurejšia a spustnutejšia. Nemusela sa ani obzerať, či pýtať. Dobre vedela, že tu nikto nie je. Okrúhla cela ľahla prázdnotou. Nevadila jej však samota. Jediný dôvod, pre ktorý sa tvárila, akoby prehltla citrón bolo to ticho.

Desivé a tiché ticho. Keby zadržala dych a zavrela oči, cítila by sa ako desať metrou pod zemou, zahrabaná hlinou. Vzduch v kruhovej miestnosti s nízkym stropom bol príliš ťažký, ale nie nedýchateľný.

Sama celkom dobre nevedela, kde sa nachádza. Keď ju chytili, priviedli k Emirovi a on ju neľútostne poslal sem, nachádzala sa v akomsi polotranze, kedy celkom nevnímala okolie. Keď sa nad tým teraz zamyslela, začudovala sa, aká myšlienka sa jej preháňala hlavou. Bola jediná a bola celkom jasná.

Kde je Pamuk?

Zaujímalo ju, či sa jej podarilo utiecť. Želala si, aby bola v poriadku a nemala rovnaké problémy ako ona. Pamuk bola odvážna. Nebála by sa utiecť tomu dlhonohému strážnikovi. Možno by sa sním aj pobila. A čo je najdôležitejšie, Pamuk by sa nikdy nedostala do takej kaše ako Marína. So svojím dôvtipom by sa vymotala z každej situácie. Nech by bola hocako nepríjemná.

To iba Marína trčala so spútanými rukami v Emirovej cele a jediným utešením jej bolo cenganie kovových reťazí, ktoré jej zakazovali zblázniť sa z toho ticha. Iba Marína sa mala zajtra vydávať. A iba Marína nevedela nijako vymyslieť ako sa dostať von. Nahlas vzdychla a zvuk vlastného hlasu ju naľakal.

„Celkom určite tu zošaliem. No jasné! Nie je náhodou prvým znakom šialenstva rozprávanie sa samého so sebou?" Stíchla a sklopila pohľad. Odrazu sa zamračila, zaťala päste a pevným hlasom oznámila kamenným stenám: „Alebo, by som sa mohla prestať ľutovať a postaviť sa tvárou v tvár osudu. Alebo Emirovi."

Položila si ruky do lonu a tak, ako sa len v ťažkých okovách dalo, spojila si ich. V takej zúfalej situácii, keď už každý plán, ktorý jej napadol, bola len hlúpa myšlienka, čo sa jej vkradla do hlavy, obrátila sa so svojím trápením k Bohu.

Pane! Viem, že len Ty jediný mi môžeš pomôcť. Skúsila som utiecť. Vzdorovala som. Spravila som všetko, čo bolo v mojich silách. A keď nič nepomohlo, začína mi napadať, že možno to takto chceš Ty. Nedovolím si pýtať sa Ťa, či je to správne. Prepáč mi, prosím, že nad tým vôbec uvažujem. To je ozajstné rúhanie. Ty preda vieš najlepšie, čo je pre mňa dobré. Prosím Ťa! Pomôž mi zistiť, čo je môj údel. Pretože ak mi nedáš znamenie, že Emir je moja budúcnosť- a tomu ja jednoducho neverím-budem sa vzpierať. Nikdy sa nezmierim s tým, že by som tu mala ostať. Ty to vieš predsa najlepšie, Pane.Vieš, aká som. Ale ak mi povieš, aby som tu ostala, že si to tak praješ ty... Budem sa snažiť byť šťastná s tým, čo si mi dal. Amen.

Keď sa Marína domodlila, akoby jej niekto odomkol okovy, čo mala pripútané k srdcu a tie spadli. Dýchalo sa jej oveľa ľahšie a tentoraz si bola celkom istá, že čoskoro sa jej rozjasní aj v hlave. Boh ju nenechá dlho čakať.

Nemala žiadny pojem o čase. Vedela, že prešlo veľa hodín, aspoň sa jej tak zdalo. Snažila sa na to spýtať strážnika, čo jej stál pred dverami, ale nerozumel ani slovo jej jazyku.

Jesť dostávala v pravidelných intervaloch a keď sa tretíkrát pohli dvierka na jedlo a do cely vhupol drevený tanierik s plackou a pohár vody, domyslela si, že to je asi večera. Nebola hladná. Tanierik odsunula nabok a do pohárika vopchala dva prsty a prešla si nimi po čele. Voda bola príjemne studená a trochu ju osviežila. Pretože hoci boli steny z kameňa, vnútri sa držalo všetko teplo a Maríne sa na čele leskli drobné kvapôčky potu.