Dievča z ovocného sadu

3. kapitola

„Nič nie je nebezpečnejšie ako lichôtky.Vieš, že je to lož, a predsa jej veríš"Rückert

Marína precitla na pálčivú bolesť, vychádzajúcu z členka. Pozrela tým smerom a zbadala ostrú šabľu, ako sa vnára do jej členka. Odražáli sa z nej slnečné lúče, ktoré ju nútili žmúriť. V ostrom svetle zbadala Turka, čo držal šabľu. Konečne vykríkla od bolesti a Turek šabľu vytiahol. Uškrnul sa a odhalil špinavé zažltnuté zuby. Skôr než odišiel, Marína zakričala: „Piť!" pretože už nevládala ani držať oči otvorené. Turek zastavil v pohybe, pohŕdavo pozrel na zajtkyňu a keď videl jej zúbožený stav, čosi v ňom poľavilo. Sňal si z krku čutoru a hodil ju Maríne k nohám. Okamžite sa k nej načiahla a lačno pila. Nevnímala nič okolo seba iba chladný zamatový dotyk vody na perách. Vychutnávala si, keď sa jej kĺzala dolu krkom a nevedela sa jej nasýtiť.

Keď dopila aj poslednú kvapku, blažene sa usmiala a oblizla si pery, akoby dojedla to najchutnejšie jedlo. Turek sa mračil a keď mu Marína podávala čutoru, zúrivo jej ju vytrhol a mrmlajúc si čosi v turečtine odišiel.

Znova ju prekvapila bolesť v nohe, a keď zbadala pramienok krvi, odtrhla si kúsok zo šiat a obviazala ranku. Pozrela von a celkom ju prekvapila scenéria krajiny. Nebola tu žiadna zeleň len zvláštne vyschnuté rastliny, ktoré sa sklesnuto nakláňali ponad prašnú cestu, kde sa unavane trmácali zvieratá. Prach sa im výril okolo kopýt a lietal vôkol po bezútešnej krajine. Okolo sa rozprestierali vrchy, ale nie zelené a plné stromov či zverstva. Holé ako kameň a pokryté červenou ťažkou hlinou. Kde tu prebehla cez vysušené hlinené polia púštna veverica, ale keď zbadala púť, rýchlo zaliezla späť do diery k svojej početnej rodine. Slnko pálilo a chrbty spotených Turkov sa ohýbali pod ťažkou váhou brnenia. Vo vzduchu bolo počuť rozkazy veliteľov a erdžanie vysmädnutých koní. Marína predpokladala, že prespala celý včerajší deň a tiež si myslela, že Turci sa cez noc zastavili iba na chvíľu. Vedela, že je veľmi ďaleko od deduška a od domčeka.

Postavila sa, ako sa len dalo v tej malej káre a trochu si ponaťahovala kosti.

Po asi troch hodinách cesty sa pred výpravou začali črtať obrysy rozľahlého mesta. Bol to Carihrad, sídlo múdryh kráľov a učencov, ktorý si surovo privlastnili tureckí kočovníci a premenovali ho na im podobný Istanbul.

Konečne sa ocitli pred bránou mesta, ktorá sa pomaly a majestátne otvárala. Keď kára s Marínou prechádzala dnu, obklopil ju smrad, hluk, chaos a vôňa zároveň. Smrad sa šíril z ľudí, ktorí sa tlačli na vozy a kone. Chamtivé čierne ruky si brali z drahých látok a dukátov v truhliciach. Po chvíli im na chrbtoch pristál bič, ale ich to neodradilo a ďalej sa tisli k vyplašeným koňom. ,Horšie mesto ani nemôže byť'pomyslela si Marína a pokrútila hlavou nad skúpimi ľuďmi.

Trochu pookriala keď zbadala Turka, čo sa odpojil z radu a šťastne sa vítal so svojou ženou a deťmi. Niektoré ženy boli oblečené v pestrých látkach a na hlavách mali šatky, cez ktoré im bolo vidieť iba oči. Iné boli celé v čiernom, takže im nebolo vidno nič. Deti pobehovali okolo len v špinavých handrách. Nikto tu nemal iné vlasy ako čierne a nikto tu nemal inú pleť ako tmavú.

Marína sa pozrela na svoje plavé lokne a bledú pokožku. Cítila sa zvláštne.

Ľudia sa prekrikovali, smiali sa i plakali. Vychádzali z kamenných domov a mávali sprievodu. Voz s Marínou zabočil do ďalšej uličky, kde sa konal trh. Predavačky (vačšinou to boli ženy) vykrikovali po okoloidúcich a zvyčajne ich zlákali na svoje výrobky. Niekde rozvoniavala pečená ryba, inde podávali placky. Na drevených pultoch hnili prezrelé banány, no aj tak si ich tureckí obyvatelia vo veľkom kupovali a podávali medzi sebou. V ďalšom stánku ste sa mohli kochať vzorovanými kobercami, inde šatkami, či pestrofarebnými jemnými látkami.

Marína sa mohla dívať. Trh bol taký veľký a preplnený, že sa cezeň trmácali aj hodinu. Nevadilo jej to. Veľký Istanbul ju fascinoval. Prešli popri mešite, pred ktorou na kolenách ležali Mohamedáni a prosili svojho boha o šťastie, peniaze, či úrodu. Steny mešity sa skveli bledomodrou farboe a v nich ležali malé mozaikové okienka. Popri mešite, z každej strany stály štyri vežičky, na ktorých postávali muži oblečený v tmavomodrých habitoch. Odrazu zvuk preťal čudný spev. Niesol sa povetrím a vytváral kadejaké zvukové vlny, Znelo to ako keď mládencovi preskakuje hlas. Každý si okamžite kľakol. Spev neutíchal a Marína si všimla, že jedine muži na vežíčká nekľačia, ale vydávajú tie hrdeľné zvuky.

Čoskoro zástup dorazil pred veľkolepý palác. Velitelia sa odpojili a smelo kráčali dnu. Ostatní Turci napäto čakali a pozerali na jedno z okien. Marína ta pozrela tiež, ale nevidela nič zaujímavé. O pár minút sa v okne zjavila hlava a každý člen vojska si kľakol a ruky položil pred seba. Hlava v okne mala majestátny biely turban a dlhú šedivú briadku. Marína pochopila, že toto je ten mocný a obávaný sultán, ktorý nechal svoje vojská ničiť slovanské dedinky. Pocítila k nemu nesmierny odpor a tvár sa jej zvraštila. Keby mala takú mušku, s radosťou by ho opľula, nedbajúc na to, že by jej hrozil trest smrti. Našťastie, Marína takú mušku nemala.

Po minúte, alebo dvoch sa vojaci postavili, trochu pooprašovali a zbožne hľadeli na sultána. Doširoka sa usmial a začal rečniť v turečtine. Nebudeme tu uvádzať celý jeho prejav, lebo necheme unudiť čitateľa,iba spomenieme, že sultán sa podlízavo a falošne poďakoval Turkom za účasť na výprave a už stýkrát zopakoval, aké bude Turecko veľké, keď si podmaní celú slovanskú ríšu.

Marína samozrejme nerozumela ani ň, ale zaujato sledovala unavených mužov okolo seba. Zívali a klipkali im oči, ale pred vodcom sa tvárili ak tí najmocnejší chlapi. Malio z neho strach, lebo on rozhodoval o tom, kto zomrie a kto bude žiť. Keď sultán skončil, ozval sa burácaví rev a potlesk. Hlava tak, ako sa zjavila aj zmizla a Turci sa rozbehli k svojim rodinám a každodenným povinnostiam. Jedna výprava sa skončila, ale za ňou nasledovala ďalšia a ďalšia.