Dievča z ovocného sadu

18.kapitola

 „Buď si cestu nájdeme alebo si ju spravíme."Hannibal

Marína si vypočula celý rozhovor, ktorému nerozumela a hnevala sa na seba, pretože dobre vedela, že Adam nemal inú možnosť. No nebol to hnev na úder ktorý mu uštedrila. Bola nazlostená, pretože prišla o výhovorku ako sa od neho oddeliť. Celú cestu cez mesto sa mračila a nevenovala mu ani jeden pohľad. Keď dorazili k hraniciam, Adam svižne vyskočil a čosi vysvetľoval strážcom. Jeden šibol pohľadom po Maríne a prikývol. Neboli to tí istí strážcovia ako ráno, no predstavovali rovnakú hrozbu. Nevšimla si, kedy Adam opäť sedel na kozlíku. Zrazu sa brička pohla a oni konečne opustili Istanbul.

Marína nevedela čo vlastne cíti. Na jednej strane prevládalo akési vzrušenie z návratu domov, no bolo nepopierateľné, že Hikmat, Alisan, Tarkan, Mimosa a Pamuk jej budú chýbať. Pamuk...Marína dúfala...verila, že Pamuk sa má výborne. Na svoju priateľku nikdy nezabudne. Z oka sa jej vykotúľala jediná slza. Nechala ju stiecť ako vernú spomienku na Pamuk.

Príroda naokolo pripomínala Maríne suché leto spred piatich rokov. Veľa zo stromov v ovocnom sade vyschlo a ich to pripravilo o úrodu. Bol to nepekný pohľad. Cesta, po ktorej hrkotala brička sa kľukatila v prachu a o čerstvom vzduchu mohli len snívať. „To so mnou celú cestu neprehovoríte?"ozval sa po chvíli Adam s úškrnom na perách. Marína zaťato pozerala na cestu a ruky si pevne zložila v lone. Venovala mu len jeden kradmý pohľad. Pevne zvieral čeľusť a svaly na rukách sa mu napínali ako tuho zvieral opraty. Aj v tomto na pohľad hrubom akte bola akási elegancia a krása. Marínu čosi pošteklilo v bruchu a rýchlo sa odvrátila.

„Dobre viete, že za ten bozk nemôžem."

„Máte veľmi špecifickú formu ospravedlňovania, Adam,"prepálila ho ostrým pohľadom. Mladý muž sa od srdca zasmial. „Tak o toto vám ide? V tom prípade sa vám hlboko ospravedlňujem, mademoiselle. Sľubujem, že už vás nikdy nepobozkám. Teda, len v prípade, že by ste ma o to sama požiadala." Veselo na ňu žmurkol a Marína si odfrkla. Po chvíľke dusivého ticha, sa zahanbila. Možno skutočne reagovala puritánsky. Nezvykla byť hašterivá a odrazu jej prišlo ľúto, ako sa k Adamovi správala. Pravdou bolo, že hoci sa k nej nechoval veľmi džentlmensky, ona nebola dáma. V jej postavení bolo nevhodné, aby sa hrala na nafúkanú paničku, ktorú urazí aj sebemenšia negatívna poznámka na jej osobu. Váhavo prehovorila: „Tiež sa vám chcem ospravedlniť za...svoje správanie." Adamovi takmer ušli opraty. Chcel dievča poprosiť, aby mu to zopakovalo, ale zdalo sa mu to príliš trúfalé. Skutočne však vyslovila ospravedlnenie? Mal pocit, že jej hrdosť jej niečo také nedovolí. To očarujúce stvorenie ho čím ďalej, tým viac prekvapovalo.

„Myslím, že najlepšie bude ak začneme od začiatku, Marína."

Obdarovala ho žiarivým úsmevom, ktorý ho načisto ochromil. Bolo to prvýkrát, čo mu venovala úsmev a tej chvíli si bol istý, že nikdy nie je krajšia ako keď sa usmieva. Predsavzal si, že sa posnaží vidieť ho u nej častejšie. Tiež trochu pokrivene zdvihol kútiky

Necestovali ani pár hodín, keď sa slnko začalo zakrádať za hory a noc si nárokovala svoje miesto. Adam mal v pláne dostať sa do najbližšieho mesta a vyhľadať hostinec v ktorom by sa mohli uchýliť. Po domoch však široko ďaleko nebolo. Maríne, vysilenej z náročného dňa pomaly padala hlava a vidina mäkkučkej postele ju lákala stále viac a viac.

„Už to bude len kúsok,"povzbudil ju Adam, keď sa okolie zahalilo do tmy. Mal pravdu. O pár minút sa pred nimi začali črtať drevené hradby malého mestečka. Brána bola síce zatvorená, ale po troch hlučných zabúchaniach sa v okienku zjavila tmavá vyholená hlava. „Čo chcete?"vyštekol na Adama.