Dievča z ovocného sadu

21. kapitola

„Muž nie je tým, čím si myslí, že je. Je tým, čo skrýva." André Malraux

Z ničoho nič sa pri nich zjavili obaja jazdci a kríkom sa vyhýbali rovnako šikovne ako Adam. Tomu už síce horeli ruky od pevného zvierania uzdy, ale nepustil ju ani na moment. Keď vedľa seba zaregistroval pohyb, spýtavo sa obrátil na muža v sivom plášti.

„Nasledujte nás, pomôžeme vám vymotať sa z týchto lesov,"zvolal a z trysku prešiel do rýchlejšieho klusu. Adam takisto spomalil a zaradil sa za ich neznámych záchrancov.

Po pár míľach začal les ustupovať-stromy stáli len kde-tu a kríky boli čoraz nižšie. Kdesi na rozhraní lesa a priestrannej lúky kone zastali a jazdci zosadli.

Muž v sivom plášti vykúzlil široký úsmev so slovami: „Takmer ste tam spadli tiež. Bolo to o fúz."

„Budem vám večným dlžníkom,"vydýchol Adam.

„Svoj dlh splatíte, keď nám vyrozprávate, z akého dôvodu sa spolu s pôvabnou slečnou naháňate po lesoch s Turkami."

„To je na dlhšie rozprávanie,"namietol Adam s polovičným úsmevom. Hádam prvýkrát prehovoril druhý jazdec: „Tak či onak sa už stmieva a mali by sme sa utáboriť."

„Súhlasím, ale nerád spím vedľa ľudí, ktorých meno nepoznám,"nadhodil ten v sivom plášti.

„Adam Jonata a toto je Marína Garbiarová,"predstavil ich po dlhšej odmlke. Muži na seba pozreli v neskrývanom šoku. „Adam Jonata, palatín z Ľupče?"overovali si trochu pochybovačne.

Adam úkosom pozrel na Marínu a s obavami sledoval jej zmätený výraz pri jeho titulovaní. Zrejme prišiel čas, aby vyšiel s pravdou von. „Áno, to som ja." Razom pred ním pokľakli a sňali si z hláv plášte. „Gróf z Maximilián z Tokaja k vaším službám,"prehovoril ten v sivom odeve a hneď po ňom jeho spoločník: „Barón Stelian z Bontidy, takisto k vašim službám." Adam si v Osmanskej ríši odvykol od bontónu a na takéto móresy si nikdy nepotrpel. Odrazu sa za ním ozval jej tichý hlas: „Moje meno poznáte pane. Som k vašim službám." V tej chvíli, keď pred ním kľačala s tvárou upretou do zeme sa mu takmer zatmelo pred očami a horko oľutoval, že potvrdil svoju totožnosť.

„Vstaňte, všetci!"vyštekol v maďarčine. „Už nikdy nechcem vidieť, že sa mi budete klaňať. Všetkým vám vďačím za život." Poslúchli ho, a keď boli ich oči na rovnakej úrovni, cítil sa lepšie. Hoci sa stále bál obrátiť k Maríne. Zožierali ho obavy, že teraz už nič nebude také ako predtým.

„Maximilián, marí sa mi, že mi dvaja sme boli v detsve priatelia,"usmial sa pri spomienke na časy, keď bol ešte malým bezstarostným chlapčaťom.

„Myslel som si, že si nespomenite, pane," neveriaco sa zasmial Maximilián.

„Prosím, volajte ma obaja Adam."

Rozhovor pokračoval v priateľskom duchu aj keď muži rozkladali oheň a pripravovali večeru. Keď Stelian vytiahol z kapsy dvoch ulovených králikov a červené víno, nálada nemohla byť veselšia.

„S Maximiliánom sa občas vyberieme na poľovačku do Valašska a už pár rokov túžime uloviť čierneho jeleňa z povestí,"hovoril, kým sťahoval králika z kože.

„No zatiaľ sa domov vždy vraciame iba s divým prasaťom,"zasmial sa Maximilián a zaletel pohľadom k Maríne. Dievčina sedela blízko ohňa na opačnej strane ako muži a do rozhovoru sa vôbec nezapájala. Tak či onak bol očarený jej krásou a rozhodnutý spoznať ju.