Dievča z ovocného sadu

14.kapitola

„Dobrý protivník je najlepším spojencom."latinské príslovie

Nevedela, ako dlho tam stála. Nevšimla by si, ani keby ostala jediná, uprostred celého námestia. A hoci slnko na nebi prešlo len k poludniu, cítila sa, akoby to boli roky. Nohy jej samé zrástli so zemou; nebránila im vtom. Len z veľkej diaľky registrovala čiusi ruku, ktorá sa votrela do tej jej.

Odvrátila zrak, keď sa to stalo. Rovnako vôbec nemusela uveriť, že jej spriaznená duša je mŕtva. Čo oko nevidí, srdce nebolí! Tak je to, nie? Marína nepotrebovala mať otvorené oči, aby verila. Možno bola od prírody dôverčivá, no jej stačilo poslúchať srdce. To ono na ňu celý čas kričalo, ba ziapalo, že je koniec. Dala si záležať, aby nezahliadla mŕtvolu, čo odnášali do spoločnej hrobky pre bedárov.

Pamuk je mŕtva.

Vytrhli jej kúsok srdca a v hrudi jej ostala len hlbočizná diera zívajúca prázdnotou. Kiežby mohla byť ona tá, ktorú popravili. Hocičo by bolo lepšie ako tento diabolský pocit agónie. Ona mala byť tá, ktorú zabijú. Pamuk nikomu nič nespravila. Marína by mohla odprisahať, že nepoznala čistejšiu dušu, ako bola jej kamarátka. Čo na tom, že bola zlodejka? Nekradla pre seba.

Tak veľmi chcela pomôcť ostatným, že za to zaplatila životom. Kde sa podela spravodlivosť? Alebo, lepšia otázka... Existuje vôbec? Za ten čas, čo mala Marína možnosť vidieť svet sa s ňou ani raz nestretla. Bola po krk ponorená v bahne zla a hriechu. A neplávalo k nej žiadne brvno spravodlivosti, ktorého by sa mohla zachytiť.

Nebolo jej ľúto Pamuk. Dobre vedela, že tá je už dávno v nebi a zo svojho obláčika ju pozoruje. Dokonca aj v tejto chvíli bola Marína neodpustiteľne sebecká. Bolo jej ľúto seba. To ona trpela. To ona mala v hrudi jamu. Keby umrela, bolo by všetko jednoduchšie. Neťažilo by ju toľko starostí. Vzápätí si však spomenula na deduška. A na Hikmata, ktorý ju zvieral za ruku.

Keď precitla, uvedomila si, že chlapcom čudne lomcuje. Vydesene na neho vzhliadla, no on len plakal. Netušila či pre svoju sestru, alebo kvôli Pamuk. Keby sa ona mohla rozplakať, bolo by to pre všetkých. Ak by slzy vedeli pomôcť, preplakala by celé dni. Musela však pomôcť Hikmatovi, a ak by uvoľnila slzám cestu, nebolo by to na nič dobré. Statočne ich potlačila a ťahala chlapca preč z toho pekla.

Podarilo sa jej prejsť až k trhovisku. Celý čas bola duchom neprítomná, vnímala len Hikmata. Snažila sa dobyť až k opustenej uličke, kde by obaja mali chvíľku pre seba. Kde by sa mohli dať dokopy. Aspoň sčasti. Kútikom oka zbadala štyroch mocných vojakov. Bolo nepopierateľné, že sa hnali priamo k nim. Ak by bola sama, rada by sa im hodila do náručia. Nech je spravodlivosť tam, kde má byť. Myslela však na Hikmata, a preto taký čin nemohla urobiť. Rozbehla sa opačným smerom.

Cez vravu a krik ľudí začula i ťažké dupotanie čižiem a hrubé hlasy vojakov. Konečne sa jej duch premiestnil späť do tela a mohla sa plne sústrediť na únik. Niežeby mali bohvieaké šance. Nevzdá sa bez boja! Utekala tak rýchlo, ako jej hustá masa obyvateľov dovolila. Hikmat jej ledva stačil, no teraz si nemohla dovoliť spomaliť. Počula, že ich vojaci dobiehajú. V hlave sa jej rodilo množstvo plánov, ako zachrániť aspoň chlapca. Možno, keby ho odstrčila bokom, nevšimli by si ho.

Takmer cítila, ako jej dýchajú na chrbát. Boli len pár metrov za ňou. Z pošvy vytiahli šable a chystali sa zahnať.Tu nemá šancu vyhrať. Kto je ona? Len obyčajné dievča z dediny. Oni sú cvičení statní vojaci. Prišlo to, čo si nechcela priznať, no bezprostredne sa blížilo-koniec. Zastavila, privrela oči a čakala. Hneď na to, ju čosi potiahlo, až skoro spadla. Nie však z tej strany, z ktorej malo. Niekto ju vtiahol do tmavej uličky, takej úzkej, že ak by rozpažila ruky, dotkla by sa stien oboch domov. Chytila Hikmata pevnejšie a hoci jej pud sebazáchovy hovoril, aby sa bránila, nechala sa ťahať čoraz hlbšie a hlbšie. A vtom, ju oslepilo ostré svetlo. Také silné, až si musela zakryť oči, aby jej nevypálilo zreničky. Prekvapene zažmurkala a poobzerala sa okolo. Stáli pri kraji jedného z honosnejších domov, čo sa ťahali po promenáde pri mori. Kde-tu sa prešiel nejaký tulák v sivom plášti, ale inak bola ulica takmer prázdna. Čo robí pri pláži? Žalár je predsa opačným smerom. „To bolo o vlások," ozvalo sa pri nej. Marína zalapala po dychu. Ten hlas odniekiaľ poznala! Ten tón si pamätala. Keby tak vedela odkiaľ! Zmätene pozrela na dotyčného a prekvapene vydýchla. Ten, čo stál pri jej ľavom boku bol určite najpríťažlivejší muž, akého Marína doposiaľ videla. Hoci mal tmavú pokožku, nebola snedá. Skôr opálená, teda to nemohol byť Turek. Mal orechovohnedé  vlasy, ktoré mu strapato padali na ramená. Na tvári mu strašilo niekoľkodňové strnisko a pod očami tmavé kruhy, akoby sa poriadne nevyspal. Vtedy pohľadom spočinula na jeho očiach. Boli všetkých odtieňov zelenej. Od stredu čiernych zreničiek, kde boli najtmavšie bledli až k okrajom.