"Shit" and "Perfect" Life

Part 1

°Patrick°

„Koľkokrát mám opakovať, že je to čokoládové latté?! Je na tom niečo nepochopiteľné?" rozčuľoval som sa nad neschopnosťou svojej sekretárky.

„Nie, pane,"odpovedala ticho, so sklonenou hlavou.

„Tak potom prečo nie ste schopná spraviť čo Vám hovorím?" rozhodil som rukami a následne odstrčil pohár s kávou, ktorú som ani náhodou nechcel.

Vedela, že je to iba rečnícka otázka. Pohľad neustále zabárala medzi svoje topánky, akoby mohla na zemi nájsť čosi zaujímavé a po chvíli odišla z mojej kancelárie. Na to som si iba povzdychol a prešiel posledné papiere z tej nehorázne veľkej kopy. Keď už bolo všetko hotové, pobral som sa domov. Kade som šiel, tade ma všetci zdravili. Neberte to zle, ľudí mám rád a rozumiem si takmer s každým, no títo ľudia sa ma báli, robili zo mňa monštrum, iba pretože som mladý a úspešný. Iba som nad tým pretočil očami, nasadol do auta a jediné na čo som myslel, bolo aby som bol čo najskôr doma.

*****

Doma som si obliekol čierne džínsy, biele tričko a cez to prehodil čiernu mikinu. Vzal si tašku a mohol vyraziť.

Vyšiel som z domu a vybral sa peši, do  tanečného  štúdia. Tanec. Len čo som na túto jednoduchú, no zároveň tak zložitú činnosť pomyslel, na perách sa mi usadil spokojný úsmev. Šiel som dlhými, preplnenými ulicami Los Angeles, keď som si všimol malé dievčatko, kľačiace vedľa stánku s lízatkami, ako priam hystericky plače. Prišiel som bližšie a čupol si k nej.

„Čo sa stalo princezná? Prečo plačeš?" natiahol som k nej pomaly ruku a ona na mňa uprela uplakané oči.

„Spadlo mi lízatko čo mi kúpila mamička," vzlykla a nanovo sa rozplakala.

„No tak, neplač. Vieš čo? Kúpime ti nové, dobre?" navrhol som s úsmevom. Pozrela na mňa, poutierala si slzičky a iba kývla na súhlas. Vstala, chytila ma za ruku a postavila sa k stánku, na ktorého vrch sotva dovidela.

„Ktoré by si chcela?"spýtal som sa. Malú rúčku natiahla k farebnému lízatku v tvare srdca.

„To sldiečkové!" rozžiarila sa. Pozrel som na predavača, ktorý mi ho s úsmevom podal a ja som zaplatil. Znovu som si k nej čupol a podal jej ho.

„Ďakujem!" rozosmiala sa a skočila mi okolo krku.

°Lia°

„Kelly!" predierala som sa pomedzi ľudí a hľadala svoju dcérku, keď som ju uvidela pri neznámom chlapcovi, ktorý ale mohol byť pokojne aj mužom.

„Kelly, čo tu robíš?" odtiahla som ju od neho a ospravedlňujúco naňho pozrela. Iba sa usmial.

„Ujo mi dal lízatko! On je doblý!" zatlieskala si a začala si šťastne lízať lízanku.

„A nemala si už jedno?" spýtavo som nadvihla obočie.

„Spadlo jej," prehovoril konečne aj on.

„Aha...no, ďakujem,..koľ.." začala som, no prerušil ma.

„Nič," zakrútil hlavou akoby mi čítal myšlienky a usmial sa.

,,Ale.." začala som protestovať, no ďaleko som nezašla.

„Som Patrick," znova mi skočil do reči a s úsmevom ku mne natiahol ruku.

„Lia..," prijala som jeho ruku a taktiež sa usmiala.

„Ponáhľaš sa niekam, Lia?" zodvihol obočie tentoraz on.

„Ani nie, išli sme sa iba...," chcela som mu povedať, o našich zámeroch.

„To je fajn," prerušil ma už tretí raz a ja som naňho nechápavo pozrela. 

„Rád by som ťa pozval na kávu..a na niečo, čo by si dala Kelly." objasnil s úsmevom.

„Aha...no, tak dobre,"súhlasila som nervózne.

***

Vzal nás do malej kaviarne, pár kilometrov od trhov, na ktorých sme sa stretli. Šli sme niečo cez pol hodiny a rozprávali sa v podstate o všetkom. Skvelo sa s ním rozpráva. Akoby to bol môj najlepší kamarát, aj keď viem, že sme sa iba teraz spoznali.

„Kde vlastne bývaš, Lia?" zarazila som sa a skoro mi zabehla káva.

„No...ja..."začala som.

„U maminej kamalátky!" povedala namiesto mňa Kelly a ďalej veselo chlípala svoje kakao. Čo to dnes všetci majú, s tým skákaním do reči?

„Aha...no mal som skôr na mysli kde...," zvedavo na mňa pozrel.

„Oh. Cory Ave. 97." Odpovedala som, keď mi došlo, že chce asi trochu priblížiť adresu a znovu si usrkla zo svojho čokoládového latté.

„To nie je tak ďaleko odo mňa. Asi o tri ulice ďalej. Východne."

Dnes už druhý krát mi skoro zabehlo. „Boháčska štvrť." Zasmial sa a jemne prikývol. 

„Beverly Hills. Ale dajme tomu." pokrčil ramenami a taktiež si odpil z kávy.

„To je tam, čo všetky vily majú názvy a tak nie?" Znovu sa zasmial a prikývol. 

„Tá moja bola pôvodne postavená pre otca, takže ju pomenoval on." pomaly kývol. Zvedavo som naklonila hlavu, z čoho zrejme usúdil, že chcem vedieť jej názov. „Villa Evans. Vyžíva sa v tom, že každý pozná naše meno." prekrútil očami.

Omyl. Tretí. Ale teraz už mi naozaj zabehlo. Nadvihol jedno obočie a pozeral na mňa ako na blázna. „Si v pohode?"

„Si Evans?" nevšímala som si jeho otázku a pozrela naňho.

„Áno, prečo?" zamračil sa a položil pohár na stôl.

„Nič, nič, len mi napadlo, že možno poznám tvojho otca...," pokrčila som ramenami.

________________________________

Druhá časť na svete :D Dúfam, že sa Vám aspoň trošku páči, pretože z nej mám fakt dosť zmiešané pocity..

Hope U Like It

Loads Of Love

-Nel

P.S.: Na obrázku Patrick :)