Únos

0. Unesená

"Unesená, zmätená, ponížená, oklamaná a zničená... Ako som si mohla myslieť, že toto celé dopadne dobre?!"

                                                                                        ...

 Kráčala som si po ulici, ktorú charakterizovali zástupy domov s dokonalým zeleným trávnikom, živými plotmi a kamenným ohradením, ako keby každý jeden dom bol taký menší hrad. Tie domy boli príbytky takzvanej miestnej smotánky a samozrejme v pár z tých domov bývali aj celebrity, alebo tam mali minimálne nejaké letné sídlo. Medzi túto miestnu smotánku sa zaraďovali samozrejme aj moji rodičia, keďže môj otec bol prominentný gynekológ a matka prominentná právnička. 

Vždy som si hovorila, že som sa vedela narodiť. Na rozdiel od svojich dvoch starších bratov som si však nepripadala ako článok, čo do všetkého tohto zapadá. Moji dvaja starší bratia, tí si takýto život užívali každým dúškom, nikdy som si s nimi až tak nerozumela. 

Mojim snom bolo písať knihy alebo byť dobrou novinárkou. Nakoniec som zakotvila práve v žurnalistike. Pomáhala som ľuďom prostredníctvom novinovej poradne, zameranej na rôzne životné oblasti. Hlásili sa mi najmä ženy, ale aj muži mnohokrát žiadali o pomoc. Vždy som vedela poradiť ľuďom, pretože som vždy mala talent počúvať druhých. Mnohí ľudia sa len sťažujú a dookola nadávajú aký je ich partner alebo partnerka na nič, ale sú hluchí a slepí voči seba samým. Vidia len to zlé pred nimi a nie to zlé, čo je v nich. Učím ľudí ako načúvať, ako čítať medzi riadkami, ako predísť rôznym problémom alebo sa z nich dostať a ľudia ma majú za to radi, pretože aj ja som len človek a radím im na základe ich vlastných výpovedí, môžem sa mýliť, ale to každý z nich vie a práve preto nejdú za vyštudovanou psychiatričkou s tromi titulmi, ale idú za mnou. Za obyčajnou mladou ženou, čo môže vedieť o manželstve prd, ale o ľuďoch vie toho dosť. Volá sa to aj empatia.

Keď som sa už konečne dostala z tejto prepychovej ulice, plnej toľkej dokonalosti, že som mala pocit, že ak rýchlo neuniknem, premením sa na zlatú sochu, zamierila som rovno do centra mesta, kde som si obvykle každé ráno dávala v tej istej kaviarni rannú kávičku a maslový croissant. Po každodennej rannej káve potom idem priamo do práce, kde mám svoj vlastný stôl, svoju vlastnú kanceláriu a tam sa zahrabem na niekoľko hodín, pretože na písanie svojich článkov a premýšľanie nad odpoveďami pre čitateľov potrebujem ticho a súkromie. Pracujem tu už pomaly dva roky. 

Keď som si vychutnala presso s mliekom a dojedla svoje raňajky, postavila som sa a vzala som si do ruky svoju tašku, v ktorej som mala notebook a tašku do práce. Dnes malo byť teplo, tak som na seba hodila šedé upnuté šaty do kolien, s čiernym lesklým opaskom, ktorý ma obopínal v páse, lodičky tak hriešne drahé, že bežné ženy by ich museli platiť tromi svojimi výplatami a dúfala som, že do večera sa neochladí. Nemala som to domov ďaleko. Sľúbila som rodičom, že ešte jednu noc u nich prespím, čiže som si nechala auto zaparkované pred rodinným domom. 

Musela som nad sebou pokrútiť hlavou keď som sa pozerala na svoje nohy a zároveň sa pohoršovala nad mojimi rodičmi, pretože tie lodičky a tie šaty a celkovo moja dnešná vizáž presne zodpovedali tomu, ako ženy z týchto kruhov vyzerajú. Bolo mi smiešne, keď som si spomenula na rannú hádku s mamou, ktorá skoro zinfarktovala, keď videla, že som si chcela obliecť do práce roztrhané rifle, dlhý rozťahaný sveter nijakej veľkosti a staré topánky, ktoré tak milujem. 

Nevnímala som ľudí okolo mňa, po tejto ulici aj tak každý kráčal so svojimi vlastnými myšlienkami, nevnímajúc okolitý svet a ľudí a každý sa niekam náhlil ako keby sa svet mal prestať točiť už o desať minút. Nikto si ma nevšímal, tak ako ja som si nikdy nevšímala ich. Výhody veľkomesta.