EXISTENCIA (Záchrana)

9.kapitola

"Kin,vstávaj!" zobúdza ma Laurenin nedočkavý hlas.
"Ako si sa vyspala?"

"Nikdy lepšie." zamrmlem a pošúcham si oči. Spanie na deke na tvrdej a chladnej podlahe nepatrí k mojim obľúbeným aktivitám.

Ostatní sa pomaly tiež preberajú z nepohodlného spánku.

"Koľko je hodín?" žmúrim zaspatými očami na Lauren.

"To neviem." zatvári sa prekvapene. "Nad tým som sa nezamýšľala."

"Tak prečo ma budíš?" zavrčím.

"Lebo o chvíľu je tréning."

Zaskočene otvorím ústa.
"Tre- čo?"
Vôbec ma nenapadlo,že hneď na ďalší deň začneme. 

Lauren len smutne povytiahne kútikmi úst.

Upracem deku na kopu k ostatným a husté hnedé vlasy si stiahnem do chvosta.

"Tu máš veci." Lauren mi podá poskladané oblečiene do rúk. Nechápavo nadvihnem obočie.
"Na tréning." vysvetlí s úškrnom.
"Nezabudla som." prižmúrim oči a navlečiem na seba čierne elestické legíny spolu s tmavým tričkom s dlhými rukávmi.

"Môže byť." zhodnotím svoj odev,ktorý mi sadol ako uliatý.

"Trafil sa." zamrmle Lauren a končekmi prstov sa hraje so spodnou perou. Potom mi naznačí,aby som šla za ňou.

Pohľadom zablúdim do zrkadla,ktoré visí na stene. Voľný pramienok vlasov si zastrčím za ucho. Ihneď sa mi vynorí spomienka na mamu,ako mi s láskou každé ráno zaplietala vlasy. Vždy žiarivé oči a milý úsmev na mňa hľadievali v zrkadle. Keď skončila, obdarovala ma bozkom na líce. Milovala som to.

"Pohni si." vráti ma do reality nedočkavá Lauren.

\\

"Dnes si to tu obzriete a vyberiete si,s čím začnete." vysvetľuje nám ako učiteľka deťom Dylan. " Vodcovia  jednotlivých skupín pôjdu so mnou. Teraz už choďte." zakončí svoj prednes. Dav mladých sa pomaly rozťahá po celej tréningovej hale.

Pri Dylanovi sa zatiaľ sformuje malá skupinka  ľudí. Plazivým krokom k nej zamierim. Spomedzi ľudí ma spozná Zac spolu s Christen a zakývu mi na pozdrav.
Váhavo dvihnem ruku a zatrasiem ňou.
Nechcem veľmi vzbudzovať pozornosť na moju osobu.

"Hľadáš niekoho?" zacítim teplý dych blízko pravého ucha.
Cudzia prítomnosť za mnou mi príde zvláštne príjemná.
Ostanem pokojne stáť.
"Mala by som?"

"Ja som sa pýtal prvý."

"No a?"

Ozve sa chrapľavý smiech.
"Sebaistota ti očividne nechýba."
Urobí jeden krok a ocitne sa v mojom zornom poli.
"To sa ti v boji zíde."
Hľadia na mňa prenikavé Dylanove oči. Až teraz vnímam ako sú nápadito zelené. Ako čerstvá tráva po daždi.

"Jedna z mnoha vecí,ktorú nemám je práve sebavedomie." prestúpim z jednej nohy na druhú a dlane skryjem do vreciek na mikine. Skupinka sa zatiaľ nezväčšila,asi sme tu už všetci.

"Uvidíme." povie Dylan a predtým ako odíde,si ma ešte raz premeria pohľadom.
Na chrbte mi naskočia zimomriavky.

Z jeho chôdze a držania tela hrdosť a sebavedomie priam sršia.

"Niektorí ľudia si  proste o sebe veľa myslia." štuchne do mňa Christen. "Nechaj to tak."

Mlčky sa na ňu usmejem. Určite som nemala v pláne riešiť Dylena. Kdeže.

"Tak čo,pripravená?" podpichne Zac. Z tváre sa mu nevytráca úškrn. Zrejme si tu niekto užíva moju stiesnenosť a strach.

"Pochybuješ o mne?" nadvihnem obočie a opätujem mu jeho debilný úškrn.