EXISTENCIA (Záchrana)

6.kapitola

Steny osvieti ohnivé svetlo a tlak vzduchu ma pritlačí ešte silnejšie o podlahu. Ozvali sa dva výbuchy a chvíľami som mala pocit,že mi roztrhne uši od bolesti. Vidím, ako okolo mňa padajú kusy tehál,kameňa a skla. Vidím ležať ľudí okolo mňa v mláčkach krvi a netuším či sú mŕtvi či živí.

Chcem zakričať no uvedomím si,že sa neviem nadýchnuť. Nedýcham. Začnem sa kŕčovito zmetať. Niekto ma schatne za plece a prevalí ma na chrbát. Lauren. Pocitím pocit úľavy. Žije.
"Je v poriadku?" ozve sa známi hlas. Vedľa Lauren si čupne Lucas.
"Ja neviem, zmieta sa. Neviem čo jej je. Pomôž jej!" poslednú vetu zakričí a do očí sa jej nahrnú slzy. Chcem sa na ňu usmiať,no neviem či to dokážem. Okrem nekontrolované strasenia sa neviem pohnúť. Hľadím na ňu a vduchu sa usmievam. Slzy jej tečú po lícach a jej hnedé oči nežiaria tak ako zvyčajne. Na líci má ranu a krv sa jej mieša so slzami. Nevšíma si to. Je tu. Pri mne.

Síce len nachvíľu,ale aj tak môžem povedať že bola úžastná priateľka.
Pohľadom prejdem na Lucasa. Pery sa mu hýbu,zrejme sa mi prihovára. Bože tá irónia,prvýkrát ku mne hovorí a ja ho nepočujem. Život má zvláštny zmysel pre humor. Skoro sa teším,že z neho vypadnem.

Cítim ako som vyronila prvú slzu. Hľadím naňho,ako som si to nikdy nemohla dovoliť. Ten pocit si užívam. Pozriem mu priamo do očí. Vidím v nich zmes zúfalstva a bezmocnosti.
Začínam vidieť čierne čmuhy a radšej zavriem oči. Už to prichádza. Nepočujem,nevidím a necítim. Aké to je byť mŕtva? Bojím sa toho poznania. V hlave sa mi priemietajú všetky šťastné spomienky na môj život a potom nastane tma.

"No tak Kinley,rob! Preber sa!" z tmy ma prebudí Laurin hlas. Snívam alebo je to skutočnosť? Po sluchu sa mi pomalý vracia a cit. Cítim pod sebou chladnú tvrdú podlahu. Cítim pravidelné buchnutie po hrudníku a následne vzduch v hrdle. Prudko otvorím oči a nadýchnem sa.
"Žije." poznamená Nikolas a usmeje sa.
"Kinley! Bože,toto mi nerob!" vykríkne Lauren a hodí sa na mňa. Očividne už zabudla,že len nedávno som bola skoro mŕtva.
"Lauren,kroť sa." ozve sa Jason.
Zagáni naňho a pomôže mi postaviť sa.
Spolu so mnou vstane aj Lucas,ktorý celý čas pri mne čupel. Vďačím mu za to,že tu ešte chvíľu pobudnem.Pozriem mu do očí a pichne ma pri srdci. Znovu ignorujú moju existenciu a som im ukradnutá. Neviem čo som si myslela. Zachránil ma,ako by zachránil aj Lauren,keby to potrebovala.

"Fajn, môžeme odtiaľto vypadnúť. Ja s Lauren budeme blízko Kinley,keby niečo a vy traja choďte ako prvý,keď máte zbrane." Nikolas pozrie na Lucasa,Jasona a...Georgyu. Všetci prikývnu. Jason s Lucasom sa rozbehnú a Georgya neochotne za nimi.
"Daj mi ruku." usmeje sa Lauren.
"Ja som v poria.."
"Netrep a daj mi ruku." preruší ma a zvýši tón hlasu. Nikolas sa uškrnie.
"Kde sú ostatní?" porozhliadam sa a okrem pár mŕtvych tu nik nie je.
Nikolas sa na mňa pozrie a objasní mi to.
"Ja s Lucasom sme ich už odviedli k vlaku. Všetky izby sú už tam aj personál zo základne. Čakajú len na nás."
Hneď pochopím,že si máme švihnúť. Zrýchlim krok až na mňa Lauren s pobavením pozrie.

Zabočíme za roh,kde na nás pri dverách už čakajú Lucas,Jason a Georgya.
"Teraz..." Jasonov hlas preruší hlasný buchot. Všetci sa okamžite obzrieme.

Prvá prehovorí napodiv Georgya.
"Čo to bolo?"
"Onedlho to zistíme." odsekne Lucas a zamieri pištoľou na chodbu pred nami.
"Áááááá!" zvrieskne Lauren. Podlaha pod ňou sa prepadla a ona padá. Nikolasove rexlefy sú obdivuhodné. Ihneď si čupne a rukou ju zachytí. Lauren ho stále pomaly ťahá dolu a tak ju chytím za druhú ruku. Spoločne sa zaprieme a Lauren vydriapeme hore.

Vystrašene sa postaví a narazí tak do Nikolasa,ktorý nahodí ten svoj zvodný úsmev. Lauren očervenie. Práve keď ju chcem podpichnúť strácam rovnováhu a padám na kolená. Puklina v zemi sa zväčšila a popraskalo celé podlažie.
"Mám to!" skríkne Jason a odomkne dvere k schodom do podzemia k vlaku. Hneď sa postaví na schody a za ním Lauren s Nikolasom a Georgya. Ja s Lucasom sme poslední. Ozve sa prasknutie a obidvaja skočíme smerom k dverám. Neskoro.