EXISTENCIA (Záchrana)

1.kapitola

Malý vrabec trhavo poletoval tesne nad zemou. Zakaždým k nej nebezpečne blízko klesol, no s vypätím všetkých síl sa snažil udržať vo vzduchu. Tichý trepot krídel však ustával. Párkrát sa ešte pokúsil nabrať výšku.

Bruškom sa chvíľu šuchal po prašnej zemi,kým nezastal. Krídla mu bezvládne ovisli k telíčku. Hruď sa mu dvíhala v prerušovanom rytme. Po pár minútach však už len nehybne ležal.

Potichu som vydýchla. Je mŕtvy. Konečne som urobila prudší pohyb. Doteraz som ležala skrčená na zemi a so zatajeným dychom som pozorovala vrabca. Posledné chvíle jeho života.

Podarí sa mi posadiť sa. Nachádzam sa uprostred rozbombardovaného mesta. Všetko sa to odohralo priveľmi rýchlo. Večera s rodinou,varovný zvuk sirén, masové davy ľudí, prvé nepriateľské stíhačky a nakoniec bomba,ktorá mala zmiesť naše mesto z tohto sveta.

Do očí sa mi nahrnú slzy. Musíš byť silná,poviem si a potlačím svoje emócie. Teraz na ne nieje vhodný čas.Sedím na zemi opretá o trosky nejakého domu. Pozorne sa obzerám okolo seba. Mala som šťastie , že som prežila.

Budovy sú totálne zbombardované. Z niektorých ešte stále stúpa dym po osudnej rane.
Všade sú samé trosky a mŕtve telá ľudí,sem tam zvierat.

Napravo vedľa mňa leží nehybné telo asi štvorročného dieťaťa,ako zviera svojho plyšového medvedíka. Keď uvidím hlbokú ranu,ktorú ma dieťa na hlave okamžite odvrátim zrak. Vidno mu časť lebky.Je mi z toho na zvracanie.

Nájazd stíhačiek som prežila,bomba spadla odomňa dostatočne ďaleko. Lenže,čo teraz? Posledné stroje odleteli už pred pár hodinami a ďalší útok je nepravdepodobný.

"Je tu niekto?"zakričím z plných pľúc. Zbystrím sluch pátrajúc aj po najmenšom náznaku odpovede.Ticho. Som tu sama. Obklopená troskami domov a mŕtvolami.

Pomaly sa spamätávam zo šoku a hladina adrenalínu v krvi mi prudko klesla. Začínam cítiť bolesť. Pohlad mi padne na moje pravé stehno. Mám tam dlhú ranu,možno aj 30 cm a je pekne hlboká. Napne ma. Potlačím nevolnosť a hladám niečo,čím si stehno obviažem.

Neďaleko leží mŕtvola,zrejme ženy. Na nohách sa neudržím a tak sa k nej plazím. Zem je drsná a plná ostrých kameňov a črepín.

Nikdy som nikoho neokradla a chvíľu váham,či mŕtvej žene vyzlečiem sveter,ktorý chcem použiť ako obväz. Ona ho už nepotrebuje poviem si vduchu a sveter jej vyzlečiem. Je celkom zachovalý,len na konci trochu spálený. Rýchlo si ním obviažem ranu. Už som stratila veľa krvi. Náhle sa mi zotmie pred očami. Hlavou klesnem na zem. Umieram? Myšlienky mi utekajú a prestavám vnímať.

"Prosím!Prosím! Zobuď sa!" Pomaly otvorím oči.
"Áno,prosím,zobuď sa!" Skláňa sa nadomnou dievča s havraními vlasmi a hustým obočím. Jej hnedé oči žiaria nadšením.
"Žiješ!" spiští a cúvne trochu nabok.
" Hej,žijem..." hlesnem a môj pohlad padne na jej ľavú ruku, teda skôr na miesto,kde by ju mala mať. Predlaktie nemá a zvyšok z ruky má zrejme vykrútený,lebo do takejto polohy by som v živote ruku nedala. Všimne si,že tam pozerám a povie
" Mali fakt silné...no ehm..neviem ako sa to volá. Myslím to,čo strielali z tých lietadiel. Vieš,ako sa to volá?" široko sa usmeje a srší zvedavosťou. Môže mať tak okolo desať rokov. Očividne ju tento zážitok psychicky poznačil,pretože keby mne odstrelili ruku,vrieskala by som ako divá a neusmievala sa od ucha k uchu.

"Neviem."
"Škoda. Vieš, že sme asi jediné,ktoré prežili? Je to super,že?" Tomuto dievčaťu patrí môj veľký obdiv za jej optimizmus . Nemá ruku, umiera ale úsmev jej nechýba.

Spala som dlho a nazbierala som dosť síl na to, aby som chodila. Urobím pár neistých krokov, pri ktorých sa potácam ako opilec, no potom už kráčam bez problémov. Skoro. Noha neuveriteľne bolí.

"Ty môžeš chodiť?" pozriem na dievča bez ruky.
" Hej." "Ale som hladná,nemáš niečo na jedenie?" oči sa jej rozžiaria vo viere,že by som nejaké jedlo mohla mať. Lenže nemám.

Kráčame už dlho ale neviem kam chceme dôjsť. Kráčame,len aby sme nestáli.

"Ako sa voláš?" Pokúsim sa prerušiť ticho,ktoré panuje medzi dvomi poslednými žijucími ľudmi v okolí.
"Nemori."
"Pekné meno." Prinútim sa usmiať aby som uvolnila napätú náladu.
"Nie je!" Vykríkne Nemori a kopne do kamienku. Sledujem ako sa odráža od zeme až kým nezastane. Blížime sa k okraju mesta. Počet mŕtvych tiel a zničených budov klesá,nahrádza ich spálená tráva a stromy.

"A ty?"
"Kinley. Doma.." pri tom slove sa mi zachveje hlas. Domov už nemám. "...
ma volali Kin."
Nemori sa pousmeje ale nič nepovie. Radšej som tiež ticho a pozorujem okolie.

"Počuješ to?" Strhne ma za bundu k sebe a ukazuje mi, aby som bola čo najtichšie. Sústredím sa na každý zvuk čo počujem,no nič nezvyčajné to nie je. Potom upriem zrak nad horizont mesta. V lúčoch zapadajúceho slnka sa leskne silueta vrtulníku,letiaceho k mestu. Nemori sa rozosmeje a začne mávať jednou rukou vykrikujúc Tu sme!

Okamžite jej zapchám ústa a ťahajúc ju za sebou, sa rozbehnem k najbližšej zrúcanine. Adrenalín vo mne opäť stúpa. Potláčam bolesť a myslím len na jediné - prežitie. Dobehnem k múru a stiahnem nás na zem do jeho tieňu. Srdce mi bije ako šialené.

" Preskočilo ti? Veď prišli po nás! Čo vystrájaš?!" kričí Nemori a chce odísť.
" Ani na to nemysli!" Zvriesknem a bez slova si sadne naspäť. Pokračujem miernejším tónom.
" Najprv nás nechajú zrovnať zo zemou, a potom pošlú jeden vrtulník aby nás zachránil? Nie je to čudné?" Sklopí zrak ale prikývne.
" Budú to tí,čo nás bombardovali. Tým som si istá. Len neviem, čo urobia teraz a pochybujem ,že budú útočiť z jedného vrtulníku."
Neodpovie. Schúli sa do kĺbka a prikrčí sa bližšie k múru. Má strach,takisto ako ja.

Ani nedýcham aby ma náhodou nezačuli. Vietor sa zdvihol a rozvial prach zo zeme do ulíc. Vrtulník pristál. Potlačím nutkanie kašľať. Museli pristáť blízko , pretože je zreteľne počuť kroky a onedlho aj hlasy.
" Povedala všetkých!" Spoza rohu počuť hrubý mužský hlas.
" Povedala, citujem: Je jedno kde žijú, a za ktorú stranu bojovali,zoberte ich všetkých." Opraví ho ženský hlas. Obidva sa k nám približujú.

" Eeehh!Eeeehhh!" Nemori nevydržala dráždenie prachu a zakašlala.
"Počul si to ? Tam sú!" Cudzie kroky sa k nám rýchlo približujú. Nájdu nás.

"Bež." šepnem a postrčím ju. "No tak bež!" Rozbehnem sa smerom k
ďalšiemu domu. Za sebou začujem Nemorin zúfalí výkrik. Majú ju,ale mňa nie. Zrýchlim beh najviac,ako dokážem. Zahnem za roh a prudko zabrzdím. Meter od hlavy na mňa mieri zbraň.
"Stoj a nehýb sa!" zakričí chalan a pevnejšie uchopí zbraň.

Obrátim sa a chcem bežať na druhú stranu,tam však už stojí žena s mužom,ktorý drží hlaveň pištole na Nemorinom čele.

"Pozrime sa,myšička sa chytila do pasce. Výborne Jason!" Kývne pochvalne muž smerom k chlapcovi. Jason vyzerá na 19,čiže o dva roky starší ako ja. Zazriem na neho a pozerám späť na muža,ktorý drží Nemori.

"Pustite ju!" Vyhŕknem bez rozmyslenia.
"Nemôžem,rozkazy boli jasné. Schopných zoberte, ostatných zabite." Uškrnie sa. Na to sa ozve výstrel a Nemori klesne na zem. Hnedé oči hladia do prázdna a jej jediná ruka je celá od krvi. Jej krvi.

"Nie..." je jediné čo zo mňa výde. Žena mi zväzuje ruky za chrbtom,no nevnímam to. Muž ma potom tlačí k vrtulníku,čo tiež ignorujem. Jediné na čo myslím je Nemori,mladé desaťročné dievčatko bez ruky. Možno som ju mohla zachrániť,keď vykríkla,lenže ja som bežala ďalej a ani som sa neobzrela. Pocit viny za jej smrť ma ničí. Hladím na jej mŕtve telo,na kaluž krvi okolo je hlavy. Mohla som ju zachrániť, no myslela som len na seba. Chcela som prežiť, a čo bude s ňou mi bolo jedno. A teraz to ľutujem.

Pocítim pichnutie na krku a vidím ženu,ako odomňa odchádza s prázdnou injekciou v ruke. Zatvárajú sa mi oči a nedokážem rozmýšlať. Posledné čo vidím je mŕtve telo Nemori.

Už ma majú. Myšička sa chytila do pasce.

--------------------

Ďakujem všetkým,ktorí si to prečítali. Budem rada za vaše voty a komenty,či mám v príbehu pokračovať ďalej. :-)