Last

6.časť:Dobývam

Odišli sme s domu. Prešli sme cez jeho pomerne krátky dvor a šli sme na cestu.

,,Tak kam pôjdeme?" opýtal sa.

,,Ja neviem čakala som že sa to nespýtaš," pousmial sa. ,,Čo ti je smiešne?" podotkla som.

,,Nečakala si že sa ťa spýta tak jednoduchú otázku ? Máš šťastie že rozmýšľam za teba," pousmial sa.

,,Tak čo ťa napadlo pán dokonalý?" spýtala som sa.

,,Poďme na rybník." Povedal pričom v jeho očiach žiarili nejaké tajomstvá, ako by povedala moja mama "má niečo zalubom".

,,Okej." Súhlasne som pokývala hlavou a otočila sa v smere ku rybníku.

Pomaly sme šli dole. Cesta k takzvanému rybníku bola po kameňoch blate a rôznych takýchto blbostiach. Nebol to zo začiatku dobrý terén. Ale na konci je krátka cesta k malému jazierku pri ktorom je altánok.

Ako by povedal nejaký spisovateľ :,,Je to ako cesta do raja. Najprv je kľukatá, nepríjemná, skoro ako prechádzať peklom, ale na konci, je to nádherná zem,"

Ani jeden z nás nič nepovedal. To miesto bolo krásne samo o sebe. Okolo malej cestičky boli kríky rôznych farieb zelenej a na nich malé bobuľky. Okolo rybníka boli ovocné stromy rôznych druhov. Jablká, hrušky, slivky, čo si chcel to si tam našiel. Okolo rybníka boli aj lavičky kde si si mohol sadnúť a pozerať na vodu.

Marko vybral nejaký diár, ceruzku a gumu a spýtal sa: ,,Tak čo ideme na to?" Naznačoval že budeme kresliť okolie. Každý z nás si sadol na lavičku. Sadli sme si na lavičky oproti sebe a začali sme kresliť.

Asi po dvadsiatich minútach som mala nakreslený nádherný obrázok. Dávala som si veľké nádeje lebo predsanel Marko je chalan.

,,Máš?" spýtala som sa.

Prikívol. Ukázala som mu svoju kresbu.

,,Nádhera. Máš vážne talent!" ohromene na mňa pozrel.

,,Ďakujem a ty?" nastavila som ruku aby mi podal kresbu.

Jeho kresba bola neuveriteľná. Bola som tam ja ako kreslím a za mnou to nádherné okolie. Bolo to jednoducho očarujúce.

,,Mám pocit že som prehrala," povedala som a začali sme sa smiať.

,,Aha. Pozri! Zapadá slnko." Ukázala som na oblohu.

Sadli sme si na polienka ktoré tam boli poskladané a pozerali sme na západ slnka. Púšťali sme rôzne pesničky. Samozrejme mne nesmel chýbať metál, rock a punkrock. On počúval so mnou rap a pop.

Keď slnko úplne zapadlo tak sme sa vybrali na ihrisko. Pre mňa skôr na cintorín. Neviem ako inak by som to mala nazvať ale toto pomenovanie mi prišlo najvýstižnejšie.

Cesta hore na ihrisko je veľmi dlhá. Museli sme prejsť cez celú dedinu aby sme sa tam dostali. Počas toho sme sa v jednom kuse rozprávali. Prebrali sme snáď všetky možné témy na svete. Samozrejme sme spomínali aj na Lily, Beth, Ash, Mell a Sue. Obidvom nám veľmi chýbali a keďže sme boli celkom pripitý tak sme si aj poplakali. Nakoniec sme došli konečne na to naše ihrisko. Tam však oxidoval Mett a jeho druhá partia dílerov, feťákov a takýchto podobných ľudí. Boli to ľudia ktorým ste išli oblúkom. Snaď každý má z nich zápis na polícii a preto ma to k nim tiahlo. Vraždy bývajú u týchto ľudí normálne.