Last

1.Časť : Poznanie

,,Ďakujem,ale to si nemusela." pousmiala som sa keď mi Mell podávala deku na cestu. Práve vtedy som dúfala že nemusím odísť. Cestovanie je pomerne desivá záležitosť keď si vezmeme ,že strácame ľudí na ktorých nám záleží.
,,Sue,pochlap sa. Je to len týždeň a ty sa správaš ako keby som odchádzala do Miami navždy!"jemne som sa pousmiala pričom moja ruka smerovala na Suine plece.
,,Ježiš, ty si ale citlivka." pousmiala sa nad celou vecou Lily. To bol ten moment! Ten moment kedy viete že ľudia okolo vás sú tý na ktorým vám záleží. Ale myslím si že je už vhodný čas sa predstaviť. Ja som Aria a mám 16.Žijem v malom meste pri New Yourku zvanom Stonens. Je tam asi 1 750 obyvaťeľov a stoho len piati s nich sú normálny. Mell,Sue,Lily,Ashley a Bethany sú ty najdokonalejší ľudia v našom zapadákove. Teraz ich ale musím opustiť. V skratke, zaplietla som sa s dílermi,feťákmi a týmito "dokonalými " ľudmi a teraz som na ceste do liečebne prakticky na dovolenku . Miami je pomerne dosť ďaleko. Lepšie povedané,pre mňa je to na opačnom konci sveta. ,,Môžeme ísť?." spýtal sa ma moj nevlastný otec ktorého som volala Chris. Môj biologický otec zdrhol hneď keď sa dozvedel že mama je tehotná. V skratke to bol sviniar. ,,Ahojte." kričala som už len z okna keď sme štartovali auto. ,,Ľúbime ťa." odričala mi Bethany.

,,Tak čo, tešíš sa?"spýtala sa mama asi v najväčšom tichu.
,,Áno, ale budú mi chýbať."odpovedala som skleslo.
Budú mi chýbať tie naše úlety,úvahy,objatia. Je to ako celý týždeň byťbbez jedla a vody. Je to niečo čo si človek ani nechcel predstaviť. Veľa ľuďom by to prišlo divné ako básnim o kamarátkach. Ale nech si oni vyskúšajú sa ich vzdať na týždeň.

O týždeň neskôr

,,A už tam sme?" opýtala som sa asi po stý krát Chrisa.
,, Nie ešte hodinu a už sa toľko nevypytuj." znel podráždene
,, Prepáč ale vážne sa teším." usmiala som sa a nasadila si znova sluchadlá do uší.
Snažila som sa zaspať, ale nešlo to. Moje vzrušenie pri tom ako uvidím baby stúpalo. Bolo neskutočne rýchle na nich sabudnúť. Viem že pre mňa určite chystajú prekvapenie na privítanie. Pretože za celý týždeň mi neposlali sms-ku,nepísali na facebooku,neposielali snapy a podobne. Je mi ich pomerne dosť ľúto. Byť tak dlho bez elektoroniky by som nezvládla.

Lietadlo nám pristalo asi pred pol hodinou. Potom čo sme prešli tými všetkými problémami na letisku sme si nasadli do taxíka. Mama a Chris sa rozprávali s Mikeom (to bol náš taxikár) a ja som bola pohltená hudbou. Trénovala som si prekvalený výraz a bola som celkom zvedavá ako ma prekvapia. Teším sa na to keď ich uvidím.

Pomaly ale isto sme sa dostali do Stonensu. Taxikár nás vyhodil pred naším oranžovo žltým domom. Otvorili sme dvere a vošli dnu. Ja som si zobrala svoj kufor, so svojimi vecami a šla som hore do môjho poschodia. Otvorila som dvere od mojej izby a tam som zbadala tú najhoršiu vec. Spadla som na zem a už som sa nedokázala postaviť. Začala som plakať. Nedokázala som otvoriť oči pretože by som videla tú hrôzu...