Last

3. časť:Nervózna

Zamyslela som sa. Zatiaľ stihlo neohrome pršať. Pozrela som na moje pochované kamarátky. Slzy mi stiekali po líci rýchlejšie ako Niagárske vodopády. Nečakala som že niekedy sa toto stane. Hlavne som to nečakala teraz, teraz keď sme boli také mladé. Boli to moje jediné kamarátky. Nikoho iného som tu nemala. Rodina? Rodina nespĺňa účely ktoré majú kamarátky. Nerobia s tebou nezákonné veci. V tom som si spomenula ako sme boli s Bethany prvý krát v štvrtej triede fajčiť tu presne tu kde bola pochovaná. Vyberala som miesta na jednotlivé hroby podľa spomienok ktoré sme tam zažili. S Mell som tu prišla hneď po tom čo ju nechal chlan. Bolo to vážne hrozné. Plakali sme ako ja plačem teraz. Len kôli jednému rozchodu. Sue som tu zobrala, keď som jej potrebovala povedať, že jej priateľ David, má aj inú. Tiež sme plakali. S Lily sme sa tu boli spiť a s Ashley sme tu boli keď chlapci hrali a jej zlomili ruku. Bolo to celkom vtipné, zo začiatku, ale potom začala trpieť v bolestiach. Na všetky tieto nezabudnuteľné spomienky som si spomenula. Postavila som sa. ,,Ahojte a nebojte sa. Ja vás pomstim!" povedala som si, keď som išla domov tak som si tú vetu neustále opakovala.

Stretla som partiu chalanov. Boli ako vitiahnutý s rôznych filmov. Jeden mal cca dva metre. Bol vážne vysoký. Poznala som ho keďže to bol navyšší chalan v celej dedine. Volal sa Chris. Veďľa neho boli traja celkom navyšší. Boli si dosť podobný. Prvý bol Marko. Bol to hnedovlasí,príjemný chalan. Vedľa neho stál Mett čo bol veľmi pekne vypracovaný chalan s vážne tmavými hnedými vlasmi. Podobný nemu bol Ron. Mal tiež tmavo hnedé vlasy ale bol menej vypracovaný. ,,Ahoj." Pozdravil sa a usmial sa na mňa Chris. Ja som len sklonila hlavu a šla ďalej. Nemala som záujem sa zapodievať chalanmi. Hlavne nie teraz. Teraz len pár dní po pohrebe najdôležitejších chalanov. Počula som už len ako si o mne niečo hovoria. Nechecela som radšej vedieť čo.

Dni utekali a ja som stále nemala chuť do života. Mama sa mi vyhrážala psychiatriou! Ale všetci poznáme matky, majú veľmi veľké reči a malé činy. Bolo mi absolútne jedno kde som aj keby že som sa psychiatrii. Prešli 2 týždne, 3 dni a 8 hodín od kedy ich pochovali.

,,Tak a ja mám toho dosť. Viem že si s toho na dne,smutná ale život ide ďalej! Musíš si nájsť nové kamarátky!" vtrhla mi do izby mama.
,,Tebe sa to hovorí. Ale ty si nestratila tvoje najlepšie kamarátky!" v závale nervov som po nej jemne zvrieskla.
,, Vypadni vonku. Obleč sa,namaľuj sa a učeš sa a že si minimálne do polnoci vonku. Bezkomentára."
odsekla mi a zatvorila dvere.

Musela som ísť von. Šla som sa prejsť. Zobrala som si diár kde som si kreslila,ceruzku,gumu,sluchátka a mobil. Sadla som si na futbalové ihrisko a začala som kresliť okolie.