You can't avoid fate ||Daniel Ricciardo ||SK

25

Desať dní zbehlo rýchlo. Až príliš rýchlo. Prvé tri dni sme celá rodina fandili Danielovi a počas toho sme raz mali rodinnú večeru v reštaurácii. Ďalšie dni som sa flákala po meste s kamarátmi a behala po úradoch a doktoroch.

Deň pred operáciou mi prišla obrovská kytica kvetov. Samozrejme skladala sa z orchideí a ruží, mojich obľúbených, a pridalo sa do nej aj niekoľko iných kvetov, taktiež nádherných a voňavých. Bol pri nej odkaz:

Prepáč, nemôžem prísť, tak ti posielam kvety aby si vedela že na teba stále myslím <3

Daniel

Oooooh, bol tak úžasný! Papierik s odkazom som si pritlačila k srdcu. Zatvorila som oči a usmiala som sa. A skús ho nemilovať!

Kyticu som hneď dala do vázy s vodou a dala ju na stred izby, aby si ju každý všimol a závidel mi. Hlavne moja sestra a mama.

Samozrejme, zvedavá Bella, keď počula zvonček, tak hneď zišla dole. Keď videla tú nádhernú kyticu, tak zhíkla.
,,Idem napísať tomu Ricciardovi, nech aj mne pošle kvety, keďže mi ich nemá kto poslať." povedala ohromene.
,,Ja viem, ja viem..." uškrnula som sa.

Hneď som sa išla zbaliť, aby som po operácii mala v nemocnici pár potrebných vecí. Počas toho prišli rodičia z nákupu. Mama, ako ináč už vystresovaná z operácie a otec úplne v kľude. Bože, oni sa tak dopĺňali!

Pomaly sa blížilo k večeru, čo znamenalo, že aj k môjmu odchodu. Operácia bola niekedy okolo obeda, tak som musela byť v nemocnici aspoň šestnásť hodín predtým.

Najmenej dvadsaťkrát som ubezpečila mamu a Bellu, že všetko dopadne dobre, rozlúčili sme sa a išla som s otcom, ktorý ma mal odviezť. Prekecali sme celú cestu. Pred nemocnicou ma potľapkal po ramene, povedal: ,,Drž sa, dievča." objal ma a odišiel. On vedel, že stačilo málo slov.

--------------------------------

Ďalší deň, po operácii

Preboha, prečo tu niekto vzlyká?! Ja sa snažím spať! Nasilu som otvorila oči. Chvíľu trvalo, kým som si privykla na ostré svetlo, no potom som zbadala celú moju rodinu. Od Belly, cez rodičov až po oboch starých rodičov.

,,Prečo ste smutní... Prečo revete? Človek sa tu ani normálne vyspať nemôže!" zachrčala som. Síce to vôbec nevyznelo tak, ako som chcela ale rozumeli mi, pretože niektorí sa rozosmiali.
,,Čo?" opýtala som sa nechápavo.

Mama si prisadla ku mne na posteľ, chytila ma za ruku a povedala: ,,Som rada, že ti humor ostal."
,,Ale vlasy nie." posmešne si odfrkla Bella. Áno, mala som vyholenú hlavu kvôli operácii.

Keby pohľady mojich rodičov a starých rodičov zabíjali, tak je Bella mŕtva. Obe sme sa na seba pozreli a vybuchli sme do smiechu. Do hlavy mi vystrelila ostrá bolesť, no nedala som na sebe nič znať.

,,Čo je vám smiešne? Luisha mala blízko k..." stará mama Maria začala rozprávať, no nedokončila lebo jej znovu do očí vhŕkli slzy.
,,Čo som?" opýtala som sa začudovane. Ja som vážne skoro zomrela? Alebo niečo iné?

Všetci stíchli. Nastalo hrobové ticho. Pozerala som po celej rodine. Každý sa snažil vyhnúť môjmu ostrému pohľadu.

Po veľmi dlhom tichu som vzdychla a mávla rukou.
,,Dobre, veď ja sa to dozviem." povedala som. Hneď sa atmosféra v izbe uvoľnila a rozprúdila sa debata. Celá rodina odišla asi po hodine.

Nachvíľu som si pospala. Keď som sa zobudila, tak som sa natiahla, že stlačím tlačidlo, aby prišli sestričky, lebo som potrebovala na toaletu. Nedokázala som ísť sama. Sekundu na to sa otvorili dvere. Fíha, to je rýchlosť! Veď som sa predsa toho tlačidla ani nedotkla!

,,Slečna Ceppeli! Už ste sa zobudili, to ma teší! Ako sa cítite?" vtrhol dovnútra doktor.
,,Dobre, celkom dobre. Len som hladná." usmiala som sa. Zasmial sa.
,,Nebojte sa, o chvíľu vám donesú jedlo."

Niečo si začal písať do papierov. Využila som ticho a opýtala sa: ,,Pán doktor, čo sa stalo počas operácie?"
,,Ako čo? Veď prebiehala operácia." zasmial sa, no hlas mal dosť neistý, tak som pritlačila.
,,Naozaj nič?" nadvihla som obočie a začala som na neho zazerať. Vedela som, že to ľudia nevydržia.

Po chvíli ticha mi pohľad opätoval.
,,Nastali drobné komplikácie... Vaše telo nechcelo prijať niektoré látky, takže sme mali čo robiť." povedal nakoniec.
,,Mohla som zomrieť?" opýtala som sa pridusene. Vždy som si myslela, že som so smrťou zmierená. No keď som bola, dá sa povedať, že jednou nohou v hrobe, tak to už bolo o dosť iné. Striaslo ma.

,,No... Áno, mohli ste. Ale naši výborní lekári pohotovo zasiahli a všetko vyriešili, takže už je všetko v poriadku." usmial sa.
,,Oh, aha..." vydýchla som. Nevedela som, ako reagovať.

Doktor sa ma ešte popýtal na pár vecí. No keď môj žalúdok začal vyhrávať symfónie, tak sa len usmial, povedal že pošle po sestričky, aby mi doniesli jedlo a odišiel. Chvíľu na to mi priniesli niečo pod zub. Nemalo to bohvieakú chuť, ale hlavne že to zasýtilo. Hneď na to som zaľahla a spala do rána ako poleno.

--------------------------

O týždeň a pol ma konečne pustili domov. Už som si myslela, že sa zbláznim! Nielen z toho nekonečného nič nerobenia, ale k tomu sa ešte aj pridalo to, že sa mi Daniel vôbec neozýval. Keď som mu písala, alebo volala tak nedvíhal.

Domov, kde ma už všetci čakali, ma priviezol otec. Tak ako do nemocnice, tak aj z nemocnice som išla s ním. Mama mi navarila moje obľúbené jedlo. Najedla som sa ako prasa. Ale tak bolo to veľmi chutné! Priam brilantné!

Chvíľu sme posedeli, porozprávali sa a dokonca aj zahrali karty, čo bolo dosť nezvyčajné. Samozrejme, so sestrou sme rodičov vyprášili ako koberce a potom sme bojovali proti sebe. Bolo to tesné, ale vyhrala ona.

Keď som si ľahla, že idem spať, tak som nemohla oka zažmúriť. Daniel sa mi stále neozval. Fajn, musím ho začať otravovať. Teraz už spať nebude, majú tam sedem hodín ráno. Tak som mu začala písať čo najviac správ. Vedela som, že ho to naštve.

L: Daniel
L: D
L: A
L: N
L: N
L: Y
L: UŽ ODPÍŠ KONEČNE

Nakoniec sa do dvoch minút ozval.

D: Ty máš odvahu mi vôbec ešte písať?