21.

12 2 0
                                    

Čas tak rýchlo uteká.
Ešte pred chvíľou bol večer...pred dvomi obed a zdá sa to sotva hodina od rána.
Napriek tomu, teraz je noc.

Minúta k minúte mi bijú na poplach.
Nezatváram oči, neoddávam sa spánku....
Premýšľam nad trpkými otázkami všedných dní.
Prečo ma tak desia rána?
Keď svitanie uzrie nový deň...
Keď na malý moment, mám možnosť užiť si nový začiatok...
A prečo je tak ťažké prijať koniec?
Keď nedokážem pustiť sa myšlienok a zavrieť oči.
Prečo sa desím času?
Keď v ňom tkvie to, kým sa dnes nazývam?
Beží prirýchlo na spoznanie podstaty, preskúmanie hĺbok života, ktorý človek len z ťažka stihne ochutnať.
Nestačí mi čas alebo ja nestačím času?
Je ťažšie vedomie rána a či hlbokej noci?
Mrhám časom na zamýšľanie sa o nereálnych stanoviskách, a tým utekám pred zodpodnesťou prijať čas ako nemenné stanovisko.

Strach je len obranný mechanizmus.
Má nás varovať pred možným nebezpečenstvom.
Má nás udržať v bezpečí.
Mám strach zo začiatkov aj z koncov.
Z večerov aj rán.
Zo zmien aj zo života bez zmeny...

Pretože z toho vyplýva, že priestor medzi dvoma bodmi je príliš krátky na to spoznať chuť lásky, spočítať lupienky každej sedmokrásky, preplávať moria, uchutnať všetky jedlá sveta, vyskúšať všetky povolania, hodiny a hodiny... ponárať sa do umenia.

Isté nebezpečenstvo strateného tuláka prehnúceho po poznaní.
Som ten prekliaty typ človeka... čo túži vracať sa do nekonečna na začiatočný bod, aby mohol prejsť každou cestou minimálne raz.

A či v hlave a či v realite...
Nie je čas... na to strácať čas.
V tom spočíva ten kľúč k šťastiu?
Zabudnutý návod od balíka?
Ostáva len možnosť jediná:  vybrať si!

Kým svetlo obmení tma.
Kým nevyprší čas.
Kým sa začiatok nepremení na koniec.
Koniec znova na začiatok.
Tma znova na svetlo.

Zdajúci sa kolobeh...
Kruh bez konca, bez začiatku... o začiatku a konci.
Ja ale začiatok mám. Mám aj koniec, kdesi v budúcnosti.
Som úsečkou... nie kruhom ani priamkou.

V tom tkvú moje putá zviazanosti nesúce rozsudok mojej zmyselnosti spôsobujúcej trpkosť všedných dní...

- Moje úbohé bdenie o druhej v noci.

Vavrínové venceWhere stories live. Discover now