Princezná duší

4. kapitola- Peklo

Numen Lucis

Cesta portálom bola ako vždy nepríjemná. Z toľkých rýchlo meniacich sa farieb sa mi točila hlava aj žalúdok. Preto ako každýkrát, keď som využila portál, zavrela som oči a čakala, kedy sa prenesieme do cieľovej destinácie.

Po nejakých piatich minútách sme konečne zastavili a objavili sa na útese, priamo pred nami sa týčila veľká kamenná brána Pekla. Na druhej strane brány nič nebolo. Len akási biela hmota. Na bráne bol vyrytý opis: „Zanechajte všetku nádej, vy, ktorí sem vstupujete." Striaslo ma.

Pozrela som sa na Azazela.  Moju tvár pokrýval šok a v kútiku mojej duše aj strach, za to v Azazelovej tvári sa odrážala spokojnosť a úľava. Je predsa doma.

„Kde to sme Azazel?" opýtala som sa potichu a ukázala rukou na bránu. Podišiel k mohutnej bráne a otočil sa na mňa. Zdvihol ruku na znak, aby som sa ho chytila. Tentokrát som zdvihla obočie ja.

„Princezná, stojíme pred bránou pekla, ktorá nás dostane do ktorejkoľvek úrovne pekla. No tak, chyť sa ma za ruku, Numen." Odvetil mi s pohľadom do mojej tváre. Prikývla som, podišla k nemu a chytila ho za jeho teplú ruku. Vykročili sme spolu cez bránu a mnou prešla neskutočná hrôza a strach. Bolesť a utrpenie, ktoré bolo cítiť z tohto miesta bolo takmer neznesiteľné. Pevnejšie som stisla Azazelovu ruku. Nechcela som, aby ma teraz pustil. Potrebovala som sa spamätať z tohto miesta. Aj napriek môjmu dlhému životu, za ktorý som videla všelijaké hrôzy a príšery, toto bolo to najhoršie.

„Au. Chceš mi zlomiť ruku?" doberal si ma Azazel a postrčil ma dopredu a pustil mi ruku.

Zrazu som stála v samotnom pekle. 

Mnohokrát som rozmýšľala ako asi vyzerá peklo. Všade šľahajúce plamene, krik a stony, rinčiace ocele. Absolútne som si nepredstavovala, že uvidím ľadovce, sneh a zmrznuté jazerá. Prekvapene som pozrela na Azazela.

„Kde to sme? Toto je peklo?" opýtala som sa prekvapene, zastavila a pozrela na Azazela.

„V deviatej úrovni pekla. V domove princa Asmodea. Na pravo sa vlievajú všetky pekelné rieky do zmrznutého jazera Cocytus, v ktorom sú uväznení hriešnici. Keď pôjdeme chvíľu na sever, uvidíme Asmodeov palác, ktorí strážia ľadoví obri. Asmodeova úroveň je už len krôčik od Luciferovho kráľovstva. To si nečakala, čo?" uškrnul sa a ja som reagovala otvorením úst dokorán a zakývaním hlavy do strán.

„Poďme. Už sa teším, keď zbadám tie prekvapené výrazy ostatných."  Povedal vzrušene a vybral sa po zasneženej ceste vpred.

Nasledovala som ho a neustále sa obzerala. Aj napriek tomu, že som mala ešte stále strach, všetko tu naokolo ma zaujímalo a fascinovalo. Nevidela som tu ani živého tvora ale tušila som, že keby som podišla k obrovskému jazeru, ktoré som videla v diaľke, zbadala by som všetky tie trpiace duše, o ktorých mi vravel Azazel.

Kráčali sme niekoľko minút, keď sa zrazu pred nami začali objavovať obrysy Asmodeovho paláca. Bol veľkolepí, síce nie tak ako môj palác ale znova mi padla sánka od údivu. Bol to mohutný, ľadový palác s množstvo úzkymi vežami a veľkou hradbou. Uprostred hradieb bola obrovská brána, pred ktorou stáli dvaja gigantický ľadový obri. Vyzerali ako yeti. Pokrytý bielou srsťou, veľkými očami a papuľou s dvoma diviačími klami a veľkými rohmi a tlapy mali možnože aj väčšie ako ich hlavy. V rukách držali palice a stáli bez pohnutia. Boli strašidelní ale nie viac ako bytosti a démoni v mojej ríši. Keby na mňa zaútočili, určite by som si vedela s nimi poradiť.

Zastali sme asi meter od nich a ich žlté oči sa pozreli na nás. Skôr sa pozerali na mňa. Určite cítili, že nie som z ich ani nebeského sveta.

„Strážci, pustite nás. Ideme za Asmodeom. Princezná je tu so mnou." Povedal pevne Azazel. Obri sa mu uklonili a otvorili bránu. Vstúpili sme na nádvorie. Ihneď mi do oka padla prekrásna fontánu, ktorá ako jediná vec tu nebola zmrznutá.

Hneď na to som si všimla radových démonov, ktorí stáli rozostúpení okolo nádvoria. Nelíšili sa skoro ničím od našich démonov– červeno-čierna pokožka, čierne oči, odetí v kožených rúchach.

Všetci sledovali mňa. Zrejme cítili, že som Erratka. Ich nepriateľ číslo jedna, spoločne samozrejme aj s nebeskými bytosťami.

Cerili na mňa krivé zuby, vrčali a stáli v pozore. Pripravený kedykoľvek zaútočiť. Mala som nutkanie vytiahnuť z koženého opasku svoje dýky. No nespravila som to. Prišla som sem žiadať o azyl a nie vyvolávať rozbroje.

„Nezaútočia do kým im nedáš zámienku." Upozornil ma Azazel a ja som si si odfrkla.

„Hravo by som si s nimi poradila. Ani by som sa nezadýchala." Odvrkla som mu a Azazel zdvihol obočie a zasmial sa. Démoni ma počuli a spravili krok ku mne. Automaticky som ruku natiahla k stehnu. Čakala som, čo spravia démoni. Azazel na sekundu zmenil svoju podobu na démonskú a zasyčal na nich. Démoni sa ihneď vrátili na miesto a sklonili hlavu. Potom sa jeho čierne oči pozreli na mňa a zavrčal.

„Neopováž sa vytiahnuť dýky!" Prevrátila som očami a vzpriamila sa. Jeho podoba sa vrátila do normálu.

„Nemôžem za to, že sa tak rýchlo vyprovokujú. Fajn, fajn, budem sa snažiť neprovokovať ich." Odvetila som nenútene.

„Správaj sa slušne. Jedna Erratka proti všetkým démonom nemá šancu. A čo hlavné, keď nahneváš Asmodea, bude to tvoj koniec. Skroť svoju horkokrvnosť a hrdosť." Upozornil ma Azazel predtým ako sme vstúpili do paláca.

Myslela som si, že nemôžem byť už viac prekvapená ale očividne som sa mýlila. Čakala som, že tak ako celá táto krajina a aj palác boli z ľadu, tak budú aj vnútorné priestory paláca. No vnútro bolo zariadené ako u mnohých ľudských kráľovských palácov, ktoré som navštívila na Zemi.

Mramorové podlahy, na stenách obrazy, zlaté svietniky, krásne točité schodiská a vo vitrínach sa nachádzali rôznorodé kráľovské klenoty a relikvie pokryté zo zlata doplnené najvzácnejšími drahými kameňmi ako diamanty, rubíny, zafíry, smaragdy a dokonca aj perlami. Bola som naozaj očarená týmto miestom. Asmodeus má naozaj výborný vkus. Bola som čím ďalej tým viacej zvedavejšia, čo je to za muža.

Vstúpili sme do dlhej chodby, na ktorej na konci boli obrovské dvojkrídlové dvere, vedľa ktorých stáli dvaja radoví démoni. Ihneď ako ma zacítili sa skrčili, vycerili zuby a vrčali.

„A ja sa mám správať slušne, keď na mňa vrčia hneď ako ma uvidia?" zašepkala som k Azazelovi, ktorý kráčal vedľa mňa.

„Áno. Si na našom území, Erratka. Je pochopiteľné, že si bránia svoje územie. Ale neboj sa, pokým si so mnou, nič sa ti nestane." Odpovedal mi a ja som znova prevrátila očami.

„Ja sa nebojím. Dokážem sa o seba postarať. Som mocná." Hrdo som vystrela bradu.

„Alebo hlúpa." Zamračila som sa na neho, no on si ma nevšímal. Chytil kľučky dverí a otvoril ich. Spravil krok vpred, ja hneď za ním.