Dear Father

12. KAPITOLA

HAPPY

„Zopakujme si to... Strange s tebou nadviazal kontakt?! Fury sa mu nevedel dovolať, sťažoval sa mi dokonca, že aj mail mu poslal, no Steven nič...! A potom ťa uprostred dňa iba tak unesie?!" rozhadzoval som rukami okolo seba ako virtuóz, a Morgan ma sklesnuto sledovala.
„Vieš o tom, že do tej stoličky si hlbšie nesadneš." Sledoval som, ako sa pomaly narovnala. Snažila sa nájsť si komfort. Toto robieval aj Tony.
„Morgan, čo sa deje?"
Pozrela sa mi do očí...
Morgan sa bála.
„Morgan... čo sa stalo?"
„Doctor Strange si myslí, že som nový Iron Man. A chce, aby som chránila svet... a ja som Sandru nechala samú uprostred pikniku... som hrozná priateľka... a ešte horšia superhrdinka!" No to sa jej už z očí kotúľali slzy.
„Kto je Sandra?"
Morgan na mňa smutne pozrela.
„moja jediná priateľka"

MORGAN

Sandra musí byť sklamaná zo mňa. Musím sa jej ozvať a ospravedlniť sa za môj náhly odchod.

„Edith, nájdi mi akýkoľvek kontakt na Sandru Balinsovú."
„Začína môj prieskum, slečna." Povedal mi robotický hlas.
„Našla som Vám profil na Facebooku a telefónny kontakt."
„Zavolaj jej."
Vo vačku mi zavibroval telefón.
Po dlhej minúte z Edith iba vyšlo: „Telefonát zlyhal "
Moje sklamanie definovalo hlasné vzdychnutie. Jediná vec ma však ukludnila: zajtra sa vidíme v škole.
Rozhodla som sa tento deň ukončiť teplou sprchou a voľným pádom priamo do postele.
Zahľadela som sa na ockovu fotku na nočnom stolíku.
„Dobrú noc, ocko."

„Morgan, pomôž mi, prosím! Ona ma chce, chce moje telo, bojím sa jej!"
Opatrne som otvorila oči. Okolo mňa bola čierno-čierna tma. Nevidela som si ani na nos.
„Kto ťa chce? Kto je ona?" Zakričala som do prázdna. Moja ozvena sa šírila priestorom. Odvážila som sa spraviť krok vpred.
„Morgan, zachráň ma!"
„Kto si?"
„Zachráň ma!"
„Zachráň ma!"
„Koho mám zachrániť?" Rozplakala som sa.
Z neznámeho dôvodu som sa začala báť aj ja.
Ďaleko predo mnou sa objavili dva fialové žiarivé plamienky.
Niečo mi vravelo, aby som od nich utiekla čo najďalej.

„Morgan, poznáš ma?" Hlas malého dievčatka; vydedukovala som.
Plamienok zmizol.
Priestor pohltilo hrobové ticho.

Telom mi prešli zimomriavky... A v tom momente som na zátylku pocítila ten najhrôzostrašnejší šepot.
„Morgan, poznáš ma?"

Sen ma vyhodil do sedu a oblial ma studený pot.
„Bol to iba sen." Povedala som si pre seba.

Zazvonil mi telefón.
NEZNÁME ČÍSLO.
Zdvihla som a priložila si mobil k uchu.
„Prosím?"
„Morgan, pomôž mi. Ona je v mojej hlave a šaliem z toho. Donútila ma spraviť niečo hrozné!" Uplakaný ženský hlas ma vystrašil väčšmi, ako môj sen.
„Kto je to? Čo si spravila?... Haló?" Počula som iba obsadzovací tón.
HOVOR ZLYHAL.

To bolo divné. Možno stále snívam, kto vie?
Štipla som sa do ruky, no nezdalo sa mi, že to zabralo.
Toto nebol sen.
Tá tma, ten hlas... Zdalo sa to všetko tak reálne...
„Ocko, čo sa to deje?" Vzdychla som.

Oknom prešli prvé slnečné lúče a ja som už bola pripravená do školy. Dúfam, že Sandra bude chcieť komunikovať so mnou...

Zišla som dole schodmi rovno do kuchyne a dala som robiť rannú kávu.

„Morgan? Čo tu robíš tak skoro?" Ozval sa mamin hlas za mnou.

„Prepáč. Neviem spať."
Podišla ku mne sa zobrala si jednu šálku. Nasledovala som jej kroky a spolu sme si sadli k stolu.

„Možno som prišla o svoju jedinú kamarátku... A mala som divný sen. A divnejšie na tom je to, že keď som sa zobudila, tak mi volala nejaká žena. Chcela, aby som ju zachránila."
Mama sa zamyslela.
Po krátkej odmlke prehovorila.
„Čo chceš robiť s tým všetkým, zlatko?"
„Najskôr Sandra... Potom vyriešim ostatné..."
„To znie, ako dobrý plán." Pohladila ma po líci.
Jej jemný dotyk sprevádzaný materinskou vôňou ma vedel vždy ukľudniť.

„poď, zoberieme ťa do školy."

NESKÔR

Po tom, čo sa za mnou zavreli mohutné dvere, som sa rozbehla hľadať Sandru. No keď sa mi ju nepodarilo nájsť ani v tajnej miestnosti, o ktorej mi medzi rečou povedala, tak som sklesla. Sandra dnes do školy nepríde.

Vyučovanie sa vlieklo ako slimák po daždi a po Sandre nebolo ani stopy. Zobrala som si veci zo skrinky a pomaly som vyšla zo školy.

Mamine auto tu ešte nebolo, tak som si sadla na najbližšiu lavičku, ktorú som zbadala.

„Morgan." Ktosi mi zašepkal do ucha. Prudko som sa otočila, no za mnou nikto nebol.
Otočila som sa späť, predo mnou bol pár nôh.
Pozrela som sa hore a takmer som neuverila. Stála predo mnou Sandra.
Vyskočila som na nohy a ihneď som ju objala. V momente som sa však stiahla. Čo to do mňa vošlo?
No Sandrin pohľad nebol ani nahnevaný, ani zmätený.
Bola sklesnutá. Strapatá... Uplakaná.
„Čo sa ti stalo? Si v poriadku?" Prešla som po nej pohľadom. Sandra však mlčala.
„Moc sa ti ospravedlňujem, že som ťa tam nechala samú. Ja som ti nechcela ublížiť... Sandra, prosím, odpusť mi." Jemne som sa jej dotkla a v momente sa mykla.
„Sandra...?" Odstúpila som od nej.

Pozerala mi priamo do očí. A prehovorila.

„Morgan, poznáš ma?" No toto už nebol jej hlas. Z hrdla jej vyšiel chrapľavý ston a pery sa jej zvlnili do protivného úsmevu. Zuby nemala rovné, ale špicaté... A z očí jej začali šľahať fialové plamene.

„Morgan, pamätáš sa na mňa? My sme sa už stretli. Včera v noci. Bola som sa pozrieť, ako spíš." Úsmev sa jej ešte viac roztiahol po tvári.

„Edith, ihneď kontaktuj Doctora Stranga." Zašepkala som v nádeji, že Strange práve v tento moment nebude zaneprázdnený.

Sandra sa však po mne načiahla a vyletela so mnou nad hlavy ľudí.
Jej ruky už neboji jej. Nechty mala čierne a vlasy odporovali gravitácii.

„Ten pomätený kúzelník ti nepomôže. Nikto ti ne-"
Za mnou sa rozžiarilo oranžové svetlo. Strange. Musím mu veriť.
Portál odlákal Sandrinu pozornosť a rýchlo som to využila.
Rukami som sa zaprela do jej hrude a konečne som sa vyslobodila z jej zobretia. Spadla som do portálu na studenú zem a portál sa v okamihu zatvoril.

OBROVSKÉ prepáč všetkým, ktorí ste čakali na novú kapitolu. Dlhšie som bola busy, no máte sa na čo tešiť. Snáď som vás touto kapčou nesklamala. LY❤️✨