Dear Father

11. KAPITOLA

PEPPER

,,Myslíš, že to je správne? Nemá dosť rokov na to, aby sa ňou stala. Je to obrovská zodpovednosť."

Happy ma na ukľudnenie pohladil po ramene a spustil jeho múdru reč:
„Myslím, že po otcovi zdedila veľký majetok a aj zmysel pre zodpovednosť. Veľká vec bola aj tá, že ťa zachránila, že sa jej podarilo opraviť Tonyho posledný oblek. Nestrachuj sa, Pepper. Je to dcéra dvoch skvelých a zodpovedných ľudí."
Hm. Tony bol zodpovedný až keď išlo o život. Snáď po ňom nezdedila aj tento druh zodpovednosti...
„Trochu jej musíš veriť. A určite si to bremeno nebude nechávať iba pre seba."

MORGAN

„Takže ty budeš novým Iron Manom v ženskom tele?" Zvedavo na mňa pozrela Sandra. Jej pokus o vtip som však zobrala vážne a vyklopila som jej všetko.
„Bojím sa, že sklamem ocka. Je to obrovská vec mať jeho posledné veci. Čo ak to domrvím?"
Pevne mi zovrela rameno
„Počúvaj ma, Morgan. Ak to domrvíš, tak pamätaj, že nikdy nie je neskoro to napraviť. Jednoducho nezabudni moju mantru!"
A došla mi jedna vec. „My sme kamarátky! Ty ma ľúbiš a veríš mi, veríš, že to nedobrblem!"
Sandra prekrútila oči nad mojim sarkazmom, nakoniec sa usmiala aj ona.
„Sme tie najlepšie kamošky! Keď to domrvíš, tak ja to budem zametať pod koberec!" Zahrala na mňa nadšený pohľad.
Obidve sme sa zasmiali. Je fajn pocit mať kamarátku a normálny život.
„Myslím, že niesom pripravená zachraňovať svet pred podobnými hajzlami, ako bol Thanos. Bola som moc malá, keď sa to stalo a ani som si neuvedomila, že mi mimozemšťan zmení pohľad na svet..." potiahla som si hánku a zahľadená do zeme som rozmýšľala nad tým, ako Sandra zobrala Thanosa a takmer koniec sveta.
„Ja som bola v nemocnici. Údajne som bola v kóme, keď polovica ľudí odblipla. A keď som sa prebudila a išla neskôr domov... Bol to šok. Bol to obrovský šok."
Súcitne som sa na ňu pozrela.
„No... Nebude tu smutno. Doniesla si jedlo?" Chytila som sa nitky.
„Mám tu aj deku." Zasmiali sme sa.
V tom momente nás pohltil záblesk silného svetla. Pred nami stál Doctor Strange.
„Slečna Starková, musíte ísť so mnou."
„Ale... Ale prečo?"
„poďte prosím."
Neochotne som vstúpila do portálu a nechala som Sandru samu v parku.
Neprekvapilo ma, keď sme sa ocitli v Kamar - taji.
„chceš si sadnúť?" Znudený Strange mrknutím oka zmenil našu polohu a ja som zrazu sedela na sedačke.
„Prečo so mnou musíte hovoriť?" Drzý tón môjho hlasu ma až prekvapil.
„Si novým Iron Manom. Chcem vedieť, ako sa cítiš. Nedovolím, aby si bola nešťastná mladá žena. Navyše s takou silou."
„Prepáčte, Steven. Ale doteraz som to zvládala bez vašej, či inej pomoci. Tento čas ste mohli radšej premrhať na čistenie vášho čarovného plášťa. A nie, niesom nový Iron man."
„Ja mám všetok čas na svete. A slečna, aby som nebol drzý, vy nevidíte možné nástrahy tohto mnohovesmíru. Náš mnohovesmír vás potrebuje." Nadvihla som obočie.
„Mnohovesmír?"
Strange si stiahol rukavice a pomaly na mňa vystrčil svoje zničené ruky.
„Kedysi som bol jeden z najlepších v obore. A iba moja pýcha ma doviedla do nemocnice. Prekonal som niekoľko operácií, až kým som nezistil, že svojimi rukami môžem chrániť svet aj inak."
„Chápem. Váš príbeh o tom, ako ste nemohli viac operovať je smutný, ale narozdiel od vás nemám more času. Prosím, aby ste mi otvorili portál späť tam, odkiaľ ste ma zobrali."
Strange spravil bez slova portál a ja som ochotne vystúpila. Namiesto Sandry sa mi naskytol pohľad na rozprestretú deku s jedlom.
„Morgan..." Naposledy som sa pozrela na Doctora.
„Nikomu never. Tony mal mnoho nepriateľov a bohužiaľ veľa z nich patrilo do cvokhausu. Ak sa bude čokoľvek diať, tak ťa beriem so sebou do Kamar - taju. Či sa ti to páči, alebo nie."
A portál zmizol aj so Stevnom.

SANDRA

Morgan ma tu nechala samotnú s tým všetkým jedlom uprostred tak citlivej témy. Snažila som sa nehnevať na ňu. Je to predsa superhrdinka a takí ľudia nemajú čas na obyčajných ĺudí, ako som ja.
Smútok začínal znehybňovať celé moje telo. S nikým som nehovorila o tej depresí, ktorou trpím. Odkedy sa prvý krát objavil v našom svete ten fialový bastard.
Už nemám prečo žiť... Naozaj už nie.

Všetky naše veci som nechala na mieste a pomaly som sa pobrala domov.
Cestou mi mozog blúdil v inom svete. Čo je so mnou, že ma všetci opúšťajú?
Z myšlienok ma však vytiahol šepot z tmavej uličky za bytovkou.

„Sadra. Pamätáš sa na mňa? Poď ku mne." Šepot bol takmer nebadateľný, no ajtak sa mi ozýval v hlave.
Pomaly som vykročila bližšie ku hlásku a nerozmýšľala som.
Nad hlúposťami, čo by ma mohli zabiť. Nič by som nestratila už.

Na mieste nikto nebol. No hlások sa ozval tentokrát zo steny.
Pomaly som sa blížila k tehlovému vysokému múru tmavej uličky a pred ním som zastavila.
Hlas prestal.
„nič tu nieje. Je to len stena." Zovrela som päsť a z celej sily som ňou vrazila do múru. Namiesto bolesti v ruke som však spadla.

Polovila môjho tela sa ocitla uprostred ničoho. Iba tma. Samá tma. Pozviechala som sa a postavila som sa. Za mnou už žiadny múr nebol. Ani ulica. Iba nekonečná tma.
Do ucha mi dievčenský hlas zašepotal.
„Sandra. Pamätáš sa na mňa?" Prudko som sa otočila, no za mnou nikto nestál. Srdce mi začalo naozaj rýchlo biť.
„Kto tu je?" Začala som kričať. Panikárila som.

„Sandra. Pamätáš sa na mňa? Poď ku mne." Vetu sprevádzal detský smiech.

Pomaly som sa otočila.

Za mnou sa vznášalo malé dievčatko. Dlhé blond vlasy sa jej hýbali proti gravitácii a z očí jej žiarilo silné, fialové svetlo. Desivý úsmev jej odhaľoval špicaté zuby a hadí jazyk. Vyzerala ako démon.

„Čo chceš odo mňa?" Vyľakaná som padla na zem.

„To sa dozvieš čoskoro" zasmiala sa a zmizla.
Zatvorila som oči. Slzy mi šli prúdom a nedokázala som prestať myslieť na tie žiarivé oči.

Otvorila som oči a vydýchla som. Bola som na zemi v tmavej uličke. Chvalabohu. Možno to bol iba sen. Alebo halucinácia.
Pomaly som sa zdvihla zo zeme a vykročila som von z uličky.

„Sandra. Pamätáš sa na mňa?"

Rýchlo som sa otočila.
„Nie, nie, nie! Daj mi pokoj!" Začala som kričať, až kým mi nezapchali niečie ruky ústa. Boli bledé s dlhými, špicatými nechtami.
Prudko som dýchala. Panikárila som. Chcela som kričať.
Malé dievčatko sa mi objavilo pri ľavom líci a napäto som ju sledovala. Stále mala na tvári ten hrozivý úsmev.

Čo ak jednoducho utečiem?
No uvedomila som si, že moje nohy sa nedotýkajú zeme.

„Chceš vedieť, čo si od teba želám?" Prvý krát som počula jej hlas. Znel tak mŕtvo. Začala som plakať a zatvorila som oči.

Moje ústa v okamihu už nič nezakrývalo. Otvorila som oči. To monštrum bolo preč. No ja som sa stále vznášala.

„Chcem tvoj život." Šepot mi prešiel celým telom... Začala ma plniť temnota a ja som dokázala sledovať iba to fialové svetielko predo mnou. Usmiala som sa.
Vystrelo sa celé moje telo a cítila som, ako zo mňa srší horúca, silná energia...

A potom nebolo vôbec nič.