Keď som zavrel oči za mojimi viečkami, som videl tvoju tvár.
Modrastú oblohu nad našimi hlavami, ja ležiac s hlavou v tvojom lone, položenou na bielej látke, ktorá ti obopínala telo. Tvoje prsty ako sa pohrávali s mojimi vlasmi, moje ruky predstavujúc si tvoje vlasy v mojich prstoch, aké by boli tie plameňové vlny, aký by mali pocit, textúru. Ten to šepot vtákov v pozadí, keď si zrazu prehovorila.
„Prečo ja?" nechápal som tvojej otázke. Oči som uprel na tvoju spýtavú tvár, no môj výraz ti prezrádzal, že som otázke nechápal. Len si sa pousmiala.
„Ty si ten kto videl začiatok času a slova, a ty si ten kto tu bude do posledných čias." udivovala ma tvoja zvedavosť v otázkach, ktoré iný tvojho druhu neriešili zatiaľ.
„To keby som vedel, tak by sme tu teraz neboli." zasmial som sa a posadil sa tak aby som jej bol tvárou v tvár.
„Vy nie ste o nič iný ako my."
„Oni nie sú ja a ty nie si oni." nadvihla obočie.
„S nimi ja netancujem po nočnou oblohou, s nimi sa nesmejem, dokým nemôžem dýchať ďalej, s nimi nie som ja."
„Ja s nimi, zase netrávim celé noci bdením, nenechávam im kvety na rozcestí, netvárim sa, že neviem, že tvoja temnota je mi cudzia."
„Ako to môžeš povedať o mne, o duši čiernej ako noc."
„Lebo nezamilovala som sa do žiadneho svetla. Môžeš tvrdiť ako moc chceš, že je to len neznámy pocit, ale rozpoznala som v tebe, kus seba, ktorý je skrytý. Nikdy som nikoho nemilovala, lebo to svetlo mi svietilo, ale keď som našla komfort v tvojej tme. Našla som seba v tebe." len som hľadel na bytosť, ktorá tu so mnou nebude tak dlho fyzicky, ale uvedomil si, že moja podstata bez teba neexistuje. Pobozkal som ťa, s rukami za mojím chrbtom.
Bolo mi jedno, čo sa s nami vtedy stane, lebo mi to pripadalo, ako keby nekonečno malo nastať. Ale aj to má svoje limity.
Nedokážem už viac hľadieť na hviezdy na nočnej oblohe, lebo nerozumiem ich jazyku už viac. Možno nedokázal som prehovoriť osud na svoju stranu, ale viem, že tu a teraz ako stojím, tu a teraz, až do posledného dychu, ktorý mi prejde cez pľúca a posledného smietka môjho prachu. Bez ohľadu na to aké zúfalstvo ma zachváti, ako moc sa svet zblázni a snažil sa nás odstrihnúť od seba navzájom, vedel som, že navždy budem tvoj.
A keď som znova otvoril oči a zbadal okraj útesu, padol som smerom dozadu, chrbát udrel tvrdú zem a dážď mi padal na tvár. Blesky vydávali dunivý zvuk a ja som ležal. Bez pohybu, bez dychu.
Ako sa pomaly obloha vyjasnila a na prašnom zráze stály čakanky. Dve vedľa seba. Po tichu sa hojdajúc v prímorskom povetrí. Navždy počúvajúc žblnkot vĺn, navždy rastúc v objatí s mojou spomienkou v nich. To je to, čo ja volám nekonečno.
Díval som sa na nich, nechal ich tak už a stratil som sa v diali útesu.
