Davorín sa zamyslel. Bolo to zlé? Nikdy nad tým priveľmi nehĺbal.
,, Neviem,“ povedal pravdivo, ,, no ľudia z kmeňa v tom lese sa ich začali báť...“
To je pochopiteľné, pomyslel si Žimen. Nepatrili nikam. Boli niečo iné. Neznáme. Odlišovali sa od nich a preto sa ich báli. Boli neznámo a ľudia sa boja neznáma. Nevedia, čo od neho majú čakať.
,, ... Domorodci však neverili, že by títo miešanci vzišli z nich. Považujú sa za ľudí, ktorí nemajú popol na srdci. No to sa, samozrejme, nedá povedať o cudzincoch. Preto sa ich tak... štítia?“ nevedel presne opísať Davorín.
,, To je slabé slovo,“ namietol Žimen. Čierne oči sa mu zablysli vo svetle ohňa. ,, Nepamätáš, ako minulý rok kráľ poslal skupinu vojakov hľadať vojvodu Loca? Ten zazobanec neprišiel na snem už viac než desať rokov!“ rozčúlene rozhadzoval rukami, ako to mal vo zvyku. Keď si pomyslel na všetky tie problémy, ktoré vtedy kráľovstvu spôsobil, vrela mu krv. ,, Ale je celkom zaujímavé, že i napriek jeho dlhej absencii Koruna nič nepodnikla.“
,, Veď poslala skupinu na jeho hľadanie. A dokonca tam bola elita!“ namietol Davorín, no vtom si začal niečo uvedomovať.
,, Áno, poslal JEDEN tím na jeho hľadanie. To jediné urobila. A keď to s nimi nevyšlo, vzdali sa,“ významne naňho pozrel Žimen.
,, Možno sa len snažil chrániť ľudí od domorodcov. Predsa len, ich rituál na očistenie sŕdc je dosť brutálny,“ rozmýšľal nahlas ryšavec.
,, Och, takže preto im vybrali srdcia!“ zvolal prekvapene chlapec. ,, Ja som si myslel, že ich obetovali nejakým bohom.“
,, Nie! Ako ti to vôbec mohlo napadnúť?“ rozhorčene zvolal Davorín, pričom zabudol, že väčšina normálnych ľudí by túto udalosť tak vnímala. ,, Svojím spôsobom chceli len pomôcť.“
,, Tak ten spôsob je dosť blbý.“
Davorín chcel niečo namietnuť a obrániť svojich obľúbencov, no zrazu zistil, že nevie ako. Mladý pán mal pravdu, bol to fakt blbý spôsob.
Žimen sa zasmial na jeho grimase ,,chcem-niečo-povedať-ale-nevie-čo". Davorín sa zatváril trochu trucovito a v očiach sa mu blysol vzdor.
,, Ale je to pekná rozprávka,“ upokojoval ho po chvíli Žimen, ,, a tiež poučná. Dozvedel som sa, že niektorý ľudia veria v to, že ich z blata uťapkalo dieťa a poniektorí z nich sa s časom zmenia na zvieratá. Absurdná, ale zaujímavá rozprávka,“ poznamenal Žimen. Úprimne ho rozprávanie zaujalo. Krátke, pútavé a výstižne. Presne podľa jeho chute.
Avšak, keď sa pozrel bližšie na Davorína, vedel, že tu niečo nesedí. Ryšavcov pohľad zamyslene hľadel do dravých plameňov. Bol tu, no mysľou sa túlal v minulosti. Oči mal nejasné a sústredené na jedno miesto akoby upreté na jednu spomienku v jeho mysli.
Žimen trochu zneistel. Ani nevedel prečo.
,, Je to rozprávka, nie?“ spýtal sa nevediac, prečo mu to zišlo na- nie, vedel to. Len si to nechcel priznať. Takéto príbehy, hlavne podľa skutočnosti mu nerobili v noci dobre, a preto ho Davorín predtým varoval. Nepomáhal ani fakt, že sa nachádzal ani nie tri kilometre od lesa, kde tí domorodci žili. Našťastie ich oddeľovala od nich zúrivá Biela rieka, do ktorej by nikto so zdravím rozumom nevkročil. Predsa len však, čo ak sa k nim zatúla nejaký pometený človek z toho primitívneho kultu? Nežiadalo sa mu overiť pravdivosť rozprávania o ľuďoch meniacich sa na zvieratá či zakúsiť tú očisťovacú kúru.
Navonok však Žimen neprejavil nijaké emócie i napriek hororovým obrazom, ktoré sa mu preháňali hlavou. Na svoj vek vedel celkom slušne ovládať svaly na svojej tvári. Mohol za to ďakovať veľkomestskému bojisku, ktoré sa volalo ,,aristokracia hlavného mesta“.
Davorín prekvapene zažmurkal. Oči mal zase jasné. Síce bol myšlienkami inde, jeho zmysly neprestajne vnímali okolie. Bola to jedna zo schopností, ktoré sa naučil pri tvrdom vojenskom výcviku. Preto zachytil, čo Žimen hovoril.
Rozprávka? Niekedy si to myslel i on. ,,Nie je možné, aby sa ľudia menili na zvieratá,"bol by povedal pred pred rokom, no už si tým nebol taký istý.
,, Neviem, čo je na tom pravdivé, ale niečo na tom asi bude. Predsa len legendy maju v sebe vždy kúsok pravdy, nie?“ povedal ešte stále spoly stratený v spomienkach.
,, Prečo si to myslíš?“ zadivene sa naňho pozrel.
Jeho čierne oči si Davorína skúmavky premeriavali. Nezdalo sa, že by klamal. Nevedel si však predstaviť takého realistického človeka ako bol jeho spoločník, dôverovať vymysleným povedačkám.
Bola pravda, že sa o ne s vášňou zaujímal, no veriť im neveril ani za mak. Bol to proste typ človeka ,,pokým neuvidím, tak neuverím“. Ak Davorín niečomu veril musel mať hmatateľné dôkazy alebo to vidieť na vlastné oči.
Z toho vzišla otázka:
Čo videl, že ho to prinútilo uveriť tejto rozprávke?
,, Pamätáš...“ spýtal sa ryšavec po chvíľke pauzy s pohľadom upretým do ohňa. Zdalo sa akoby si jeho oči pomaly privlastňovali farbu iskier, ktoré jemne plachtili vzduchom. ,, Pamätáš sa, ako som bol pred rokom kvôli tej zmluve v susednom kráľovstve? Vieš tej mierovej.“
,, Hej, to fiasko. A čo s tým?“
,, Do správy sme to nenapísali, keď sme sa vrátili,“ pokračoval váhovo, ,, delegát, ktorého kráľ vybral rozkázal, aby sprievod zišiel z cesty pre silný dážď.“
Žimenovi sa rozšírili oči. Najkratšia cesta, ktorá viedla viedla do spomínaného kráľovstva, sa nachádzala pri lese, hneď oproti tomuto. Áno, pri tom, ktorého od nich delila rozbúrená Biela rieka. Našťastie.
Inak by sa domorodci z Čierneho lesa mohli dostať do okolitých osád, ktoré neboli veľmi zdatné v boji a ľahko by tak podľahli ich nátlaku. Síce mali len primitívne zbrane, no v boji sa zatiaľ preukázali veľmi zdatný. Dôkazom bola tá úbohá skupina poverená nájdením a prevedením vojvodu Loca, pozostávajúca z desiatich normálnych vojakov a troch elitných.
To, že zabili medenákov, ktory sa silou len málo odlisovali od ,,talentovaných" ľudí, nikoho neprekvapilo. V podstate ich šľachta brala ako živé štíty. Samozrejme, nahlas by to nikdy nepriznala. Na to bola až príliš pokrytecká.
To, že dokázali zabiť všetkých troch elitných vojakov otriaslo vysokou i roľníckou spoločnosťou. Elitný vojaci nie sú ako normálny. Sú to jedny z ,,talentovaných" ľudí.
Vďaka jedinečnej mutácií sa dokážu postarať o viac ako tridsiatich ľudí, ktorý by na nich zaútočili naraz. Tí domorodci ich však i napriek svojím primitívnym zbraniam premohli. Z toho bolo možné usúdiť dva fakty.
Buď ich pri prepadnutí bolo viac než sto, čo nedávali logiku. Prečo by takú malú skupinu prepadáva s toľkými ľuďmi? Alebo mali veľmi účinnú taktiku boja, čo zase svedčili o ich výbornej stratégie. Druhá možnosť vydesila najmä šľachta. Bolo to akoby... našli šváby inteligentné na to, aby sa dokázali vyhnúť spreje proti hmyzu.
Od incidentu s pátracou skupinou sa lesu vyhýbali ľudia viac ako kedy predtým. Ak Davorínova skupina zišla z cesty, mohla sa ocitnúť len pri Bielej rieke, ktorá by pre dážď bola ešte nebezpečnejšia alebo...
,, ...V Čiernom lese,“ zamumlal zamyslene chlapec.
Davorín súhlasné prikývol. Pohľad mu pozemnej pri spomienke. ,, Má však i iné meno. Pred pár desaťročiami ho začali nazývať Les Beštií.“
,, To meno počujem prvýkrát!“ zvolal Žimen, že by nadával na hodine zemepisu dobrý pozor?
,, Ani sa nečudujem,“ povedal Davorín. Teraz sa pre zmenu bavil on na Žimenovi ktorého tvár sa skrivila od hrôzy pri pomyslení, že on, samo považovaný génius, sa zabudol niečo naučiť.
,, Takto ho nazývajú len ľudia z okolitých osád. Pred asi tridsiatimi rokmi sa začalo medzi nimi povrávať o rôznych tvoroch podobajúcich sa krížencami medzi ľuďmi a zvieratami, ktoré vraj videli práve v tamtom lese. Hovorí sa, že zablúdili a nijako sa dostali s Čierneho lesa až k rázcestím ciest.“
,, Keď videli tých mutantov, prečo to neohlásili?“
,, Nikto im neveril. Väčšinou to hlásili ľudia, ktorí radi videli dno pohárika,“ usmial sa, no a jeho úsmev sa stratilo vo víre myšlienok. ,, Niekedy som sa prikláňal k názoru väčšiny. Opitým sa často skresľuje to, čo vidia. No po ceste do Sarbie... Už neviem,“ priznal sa Davorín. Pohľad sa mu stratil v plameňoch, ktoré hypnoticky tancovali.
Žimen v napätí čakal, kedy sa jeho spoločník, vytrhne z omámenia. Chcel byť trpezlivý. Čakal minútu... Potom druhú... A pri tretej mu už pretiekol jeho štamperlík trpezlivosti.
,, Tak dopovieš to alebo nie?"
Najprv ho začne naťahovať a teraz ho nechá tak? Tak takto nie!
Davorínovi sa na tvári skoro rozhostil triumfálny úsmev. No včas ho zakryl falošným kašľaním.
,, Dážď rozmočil cestu tak, že sa nám kolesá na koči zabárali do zeme. To by sme možno ešte zvládli, no blato sa lepilo na kolesá a tie jej sa zasekávali. Museli sme ich po každom metre čistiť inak sa nepohli ďalej.
Delegát rozhodol, že ďalej budeme pokračovať na koňoch. Časť chlapov sme nechali pri koči, aby sa s ním vrátila naspäť, keď dážď upadne. Ja s delegátom a ostatnými chlapcami sme sa vybrali ďalej. Neprišli sme ani päť kilometrov, keď dážď zhustol tak, že sme s ťažkou bielou videli na pol metra pred seba. Našťastie niekto z nás uvidel dosť veľký previs, ktorý zakryl nás všetkých.
Utáborili sme sa. Pršať prestalo až neskoro večer. Rozhodli sme sa vyraziť skoro ráno," rozprával Davorín s pohľadom upretým do diaľky akoby všetko živo videl.
YOU ARE READING
Do čerta so všetkým! Idem vykradnúť cukráreň!
Short Story,, No ták, poď so mnou dievčatko a dám tieto dva cukríky," vábil bielovlásku k sebe. Dievčatko chvíľu hľadelo na jeho ruku, a potom sa naňho pozrelo čudným pohľadom. Mužovi pripomínal podnikateľa veľkoobchodu hľadiaceho na malého obchodníka, čo mu...
