~◇~
Čierny krik a biely plač
nesú sa lesom.
Brečtan kryje, to čo má byť,
pred tvojím zrakom.
Tečie, tečie pod ním
červený prameň cez lístky.
Ticho nesie správu cez nich.
Už si si istý?
~◇~
Šum stromov a červená obloha. Svieži vzduch, ktorý cítiť len v skorých ranných hodinách ohýbal jemne trávu. Falošne teplé svetlo zohrievalo zelené steblá s tenkou vrstvou mrazu. Denné vtáky pomaly zo seba striasali spánok a nočné ho vítali vo svojich hniezdach. Bezchybné skoré ráno presiaknuté rajským pokojom. Zvláštnym spôsobom doňho dokonale zapadal starý dom obrátený brečtanom, ktorý akoby splýval s šepotajúcim lesom. Jemné slnečné lúče sa ticho plazili cez okná k malým postieľkam.
Tiché dýchanie tridsiatich detských tvári, bezbranne zaborených do slamených vankúšov, sa nepatrne ozývali izbou. Zdalo sa, že spia spánkom, ktorý majú len ľudia bez hriechu. Krehké a slabé nevinné duše, bez vedomia bdiacej osoby s krátkou dýkou v malej ruke, ktorá sa nachádzala medzi nimi.
Opatrne vstala z malej postieľky bez toho, aby jej zašuchotala látka oblečenia či stará deka, ktorou bola prikrytá. Pomaly sa nohami dotkla studenej podlahy. Urobila prvý opatrný, no istý krok. Mačacími pohybami sa bratne vyhla vŕzgajúcim častiam drevených dosiek.
Išlo to ľahko. Vryvala
si ich do pamäte už niekoľko dní. Mala pocit, že ten krátky úsek medzi postieľkami pozná skoro tak dobre ako záchody v celej budove.
Mimovoľne ju striaslo pri spomienke na nich. Rýchlo sa však upokojila.
Sustreď sa!
Kľučovala na tichých miestach a ani nie po minúte stála nad jednou z postieľok.
Čierny tieň dopadol na hlavu asi päť ročného dievčatka zamotaného v tenkej starej deke. Jediné, čo z neho bolo vidieť, boli biele vlasy rozliaté po slamenom vankúši.
Prepáč, Čierna, ale už to nechcem robiť, ospravedlnila sa v mysli. Chvíľu váhala, potom však chytila dýku pevnejšie.
Ona to pochopí. Určite pochopí, prečo to urobila.
Stačí jeden zásah. Rýchlo. Bezbolestne, nech ju to nebolí...
Švihla.
,, Čo..?"
Prekvapený výraz sa objavil na tvári plavovlasého dievčatka, ktoré len pred chvíľou držalo krátku zbraň.
Teraz však letelo k zemi.
Buch!
,, Dneska zrejme vychádza slnko zo západu. Ty si si privstala Spachtoška?" ozval sa nad ňou veselý hlas. Plavovláska bola asi vtom istom veku ako dievčatko v posteli, no bola od neho o hlavu vyššia.
A predsa ju bielovláska ľahko zvalila na zem. Takmer okamžite jej priložila na krk jej vlastnú dýku a znehybnila ju.
Spachtoška čakala takýto koniec, no i tak ju prekvapil.
Bielovláska silnejšie pritlačila dýku na jej hrdlo. Živé čierne oči sa pozerali do jej rezignovaných, ktoré boli vsadene do peknej tváre s kyslým výrazom. Nevyzeralo to, že by sa aspoň jedna z nich bála ostrej čepele na krku, hoci bola veľmi blízko pulzujúcej tepny.
,Hehe, dostala som ťa' potmehúdsky sa zablisli oči Čiernej. Bola hore od vtedy, čo sa plavovláska dotkla podlahy. Mala veľmi citlivé uši a vďaka tejto hre ,,Na mačku a myš" sa jej zmysly ešte zbystrili. To, že predstierala spánok, bolo len kvôli jej zábavke. Milovala ten prekvapený pohľad ľudí. Bolo to návykové. Ako droga.
Dievčatká na seba chvíľu hľadeli. Skúmali jedna druhú. Z koristi sa náhle stál lovec, no ak nebude bielovláska dávať pozor, môže sa tak isto rýchlo stať znova korisťou.
YOU ARE READING
Do čerta so všetkým! Idem vykradnúť cukráreň!
Short Story,, No ták, poď so mnou dievčatko a dám tieto dva cukríky," vábil bielovlásku k sebe. Dievčatko chvíľu hľadelo na jeho ruku, a potom sa naňho pozrelo čudným pohľadom. Mužovi pripomínal podnikateľa veľkoobchodu hľadiaceho na malého obchodníka, čo mu...
