Spin the bottle Game

4.

Sophie's pov:

Počula som volanie o pomoc zo šatne, kde šla Lily a tak som sa rozbehla za ním. Hneď za mnou sa rozbehol aj Brownie. Šla som tak rýchlo, že som skoro spadla po ceste dolu schodmi. Brownie vošiel do šatne skôr ako ja, lebo ma zastavilo pri dverách. Ležala tam. Lily. Nehýbala sa, nereagovala na zvuky, proste nič. Hlavu mala na Ryanových kolenách a okolo nej kvapky krvi. ,,Čo pre boha sa tu stálo?!" opýtala som sa rozhorčene Ryana. Browniemu skoro vyskočili oči z očných jamôk a než sa stihol spamätať som mu vyberala mobil a vytáčala záchranku. Brownieho som poslala zavolať prvú učiteľku ktorú stretne.

Nemohla som uveriť že Ryan ublížil Lily. Aj keď mi nič nepovedal, pochybujem že by si to urobila sama. Pocity vo mne sa miešali. Hnev, strach a nenávisť - nenávisť hlavne voči sebe. Nešla som s ňou. Smiali sme sa ich zábavnej situácii a pritom som mala ísť za ňou ako správna kamoška. Už to nezmením, ale môžem to aspoň zachrániť.

Po krátkom telefonáte so sanitkou som konečne zrušila a už iba čakala čo bude ďalej. Nedali mi žiadne pokyny, nič. Že vraj ju mám dať do nejakej polohy prvej pomoci a mám čakať. Čakať. To slovo mi začína liezť hore krkom.
Rýchlo som sa od dverí presunula k Lily, ktorá ešte stále ležala rozklepanému Ryanovi na kolenách. Bola v bezvedomí. Rýchlo som ju dala do tej polohy, čo nás učili a na zemi som uvidela jej telefón, asi jej vypadol. Rýchlo som ho schmatla, no Ryan si to všimol. Postavil sa rovnako rýchlo ako ja a prepalonal má pohľadom. "Daj mi tie veci za jej obalom a ja pôjdem." povedal ako keby sme sa na tom dohodli.
"Myslíš si, že ťa len tak nechám odísť?! Čo si jej urobil ty monštrum?!" Bum! Dostal po hube. Moja ruka zareagovala skôr ako on a myslím, že to je aj dobré. Trošku ho natackalo dozadu, ten pohľad na nemožného Ryana bol na nezaplatenie. Hneď na to prišiel Brownie s našou triednou učiteľkou. "Dobrý deň paní učiteľka. Netuším čo sa stalo, ale myslím že tento tu" vysypala som to na ňu a ukázala som oproti sebe, na Ryana "nám má všetkým čo vysvetľovať. Brownie? Už si volal jej ocovi?"
"Ešte nie, idem na to. Daj mi mobil." Hodila som mu mobil a on ho len tak tak chytil, našťastie. So stiahnutým obočím sa na mňa pozrel, vyzeral milo. Hneď vyšiel z miestnosti no po ňom vošla záchranná služba. Vrhli sa hneď na to. Po tom čo Lily dôkladne prezreli ju zobrali na nosidlá a presunuli sa aj s triednou preč. Za nimi som utekala aj ja, chcela som vedieť čo bude ďalej.

Ryan's pov:

Zostal som sám. Sám v miestnosti, v ktorej som pred chvíľou urobil niečo zlé. Ešte nikdy som dievčaťu neublížil. Mal som mnoho príležitostí, no ešte nikdy som nenabral tú odvahu udrieť ju. Lily. Je síce taká malá potvorka a neustále mi lezie na nervy, ale posledný rok sa úplne zmenila. Vymenila viac farieb vlasov ale tá jej prírodná je najkrajšia, ryšavá. Je aj veselšia, milšia (v niektorých prípadoch) a krajšia a a....a mohol by som prestať tárať hlúposti. Somár! Celkom som si ju obľúbil, no ešte stále sa ku mne správa ako keby som jej zjedol raňajky.

Jednoducho som to nechcel urobiť. Stalo sa to poprvý raz a naposledy. Už nikdy Lily Adamsovej neublížim. No aj tak toto už nezmením. Môžem sa snažiť akokoľvek, ale túto chybu už nenapravým a ona mi nebude schopná odpustiť. Som si istý, že jej oco ma ukameňuje a ona ani jej kamarátky na mňa do konca strednej ani nepozrú. Mám posledný rok na to si to s ňou urovnať. Môžem kašľať na hru. Chcem aby sme boli vpohode. Ale možno keď si prečíta tie prasačinky na tých papierikoch zmení názor úplne. Už sa na mňa ani nepozrie. No to robí aj teraz.

~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~

Doma som sa ocitol sám, zase. Sadol som si do obývačky a nemohol vymazať z hlavy pohľad na ryšavé dievča v kaluži krvi.

Zahmlelo ma mi pred očami od hnevu.
Hodil som ju o zem.
Krv zmiesaná s ryšavými vlasmi.
Stál som tam a nič neurobil.
Si monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
Monštrum.
MONŠTRUM!

Trhlo mnou a zobudil som sa z toho zlého sna. Kiežby to bol len sen. Ten nepríjemný vnútorný hlas sa mi v hlave ozýval stále, čo raz hlasnejšie. Je to na nevydržanie. Som monštrum. Mohol som ju zabiť. Hlas sa ozýval stále hlasnejšie až ho neprehnušilo hlasné vyzváňanie telefónu. Rýchlo som sa strhol a vytiahol si telefón z vrecka. Keď som uvidel meno na obrazovke, zamrazilo ma. Lily. To dievča bude moja nočná mora do konca gympla. Alebo ja budem jej? To je asi jedno.
Zhlboka som sa nadýchol a uvedomil som si, že sa mi to zdalo. Na obrazovke svietilo meno toho idiota Tristana. Telefón som položil na posteľ na ktorej som sedel. Hneď ako som prišiel domov som sa najedol, pustil si v izbe film a zaspal na posteli. Aj napriek tomu, že som zaspal skoro, som nemohol prestať myslieť na svoje trápne a nevysvetliteľné správanie. Prečo som sa tak vôbec choval? Od tej fľaše čo sme hrali 2 týždne do zadu som sa ju snažil mnohokrát kontaktovať, ale zistil som, že si ma asi blokla na všetkých sociálnych sieťach a v škole sa jej prihovoriť je absolútne nemožné. Vždy sa s niekým rozprávala alebo mi hneď potom, ako som ju oslovil, povedala aby som zavrel hubu. Keďže nechcem skončiť s červeným licom ako naposledy, radšej som bol ticho. Tú učebnicu som jej tam zabalil keď nebola v triede. Tie zdrapy papierov, ktoré tam boli, mi úplne vyšli z hlavy. Nie žeby tam bolo napísané niečo strhujúce, ale nechcem vyznieť ako idiot pred človekom, ktorého mám zbaliť. Dosť sme sa tam o nej bavili a o tom čo sme sa dohodli je tam skoro všetko, takže by som to celé prehral a ja nepredávam.