Spin the bottle Game

3.

Lily's pov:

Cestou do šatne som nestretla nikoho ďalšieho kto by do mňa narazil, veľké + tohto dňa. Ak by to niekoho zaujímalo, tak každá trieda má vlastnú, malú miestnosť-šatnu , kde si odkladáme veci a chodíme prezúvať do prezúvok. Je to v suteréne. Ak mám byť úprimná, neznášam túto somarinu o prežívaní, ale naša škola musí byť vždy iná. Zbytočne to všetkých zdržiava, teda aspoň mňa keď meškám a je to strašne unavné chodiť hore, dole ako taký bežec maratónu.

Pred tou našou šatnou som zastala, počula som niekoho, ako s niekým rozpráva. No nepočula som odpovede na to čo hovoril, takže buď sa vyhrážal sám sebe alebo s niekým telefonoval. "Opováž sa jej akokoľvek ublížiť a si mŕtvý. To isté platí aj pre ľudí na ktorých jej záleží. Rozumel si? Ak to porušíš, neovládnem sa a ty to nerozchodíš." po chvíľke ticha zase spustil "Tie papieriky má. Ale vzhľadom na to, že sa na ne ešte nepýtala, som si istý, že ich nestihla prečítať. Povedal som jej, že som ich nepísal ja." ďalšia dlhá chvíľa ticha.

Už ma to prestalo baviť. Ešte si niečo šomral popod nos, to som ale ignorovala. Vošla som ako veľká voda do miestnosti plnej búnd, topánok a kabátov. Mám pocit, že si ma pomýlil s duchom. Skoro spadol keď ma videl. Nanešťastie sa zachytil o radiátor. Uchechtla som sa nad predstavou že by naozaj spadol na zem. Hneď hovor zrušil.
"Čo tu robíš? Vieš, že v týchto priestoroch je zakázané sa zdržiavať?" vyhŕkol preklavene na mňa. Presunul sa ku bundám.

"Ozval sa ten pravý. Ako to, že si tu chytil signál..." udivovalo ma, že Ryan chytil signál v takejto diere. Mne sa to nikdy nepodarilo, je to nefér. Hodila som to za hlavu a prepalovala svoju bundu pohľadom. Opieral sa o ňu. Pohla som sa jeho smerom, čož ho trošku vykoľajilo.
"Čo to robíš?" ťažko prehltol. Musela som sa zasmiať. Až príliš veľa si o sebe myslel. Opieral sa o MOJU bundu, v ktorej som mala ten posratý lesk. Pomalým pohybom som sa natiahla po ňu. Medzera medzi nami bola možno desať centimetrová, takže som zase mala dobrý výhľad na jeho hnedé očí. Ešte nikdy som si nevšimla ich výnimočné sfarbenie. Zdá sa mi to, alebo sú teraz trošku hnedšie ako obvykle?
"Dovolíš? Chcela by som si zobrať niečo z mojej bundy." uškrnula som sa.
"Prečo by som mal?" to vážne?
Prevrátila som očami "Cooper prestaň, nemám náladu sa tu s tebou hrať!" odstrčila som ho. Pozoroval ma ako si vyťahujem lesk na pery. Keď som ho vytiahla, otvorila som ho a trošku som si naniesla na pery. Otočila som sa späť k nemu, aby som urobila grimasu a zmizla, no oprel ma o bundy. S jednou rukou mi tú moju chytil a pritlačil o stenu nad hlavu, no a tou druhou mi silno stisol bok. Keby som chcela, vedela by som sa z tejto situácie vyvliecť veľmi rýchlo, ale neviem či chcem.
"Hovoril som ti už, že potrebujeme niečo prebrať?" šibalsky sa na mňa usmial. V tejto situácii bol tento úsmev desivý.
Ťažko som prehltla. Hľadela som do jeho predtým hnedých, no teraz už skoro čiernych očí. Aj napriek tejto nepríjemnej situácii som si všimla veľa detailov na jeho tvári, ktoré som nikdy nemala šancu preskúmať. Jeho výraznú sánku, trošku väčší nos a vlasy ktoré mu padali do tváre tak, že mu skoro nebolo vidieť do očí.
"Prepáč, že to musím takto riešiť, ale už ťa zháňam dlhší čas. Po dobrom to nešlo, tak to bude teda po zlom." škodoradostne sa zaškeril. V noci by sa ho človek vážne aj zľakol.
"Ako to myslíš? V živote som nepočula že by si prejavil aspoň jeden náznak záujmu o komunikáciu so mnou. A navyše, JA nemám záujem hovoriť stebou." odvrkla som odmerane, neviem či to bolo správne ale v ten moment mi to prišlo ako dobrý nápad. Hlavu som otočila na druhú stranu. Doslova mi tak dýchal na krk. Ruku z mojej premiestnil do mojich vlasov za ktoré ma potiahol. Zakňučala som a zase nadviazala očný kontakt. Úškrn sa mu rozšíril a v očiach mu doslova horelo "Dobré dievča. A teraz mi povieš či si čítala tie papieriky."
"Načo ti to je? Bavili ste sa tam o nejakej štetke z triedy?" pobavene som mu odvrkla a prevrátila očami "Ach Cooper, keby si sa tak videl.." a zasmiala som sa ešte hlasnejšie.
Ryanovi došla trpezlivosť. Ruku z môjho boku dal preč a za vlasy ma hodil na zem. Dopadla som tvrdo na hlavu. Už viem, že ju mám na krku, pretože som si ju cítila. Dunivý zvuk sa niesol od zadnej časti hlavy až ku očiam a spánkom. Bolo to neznesiteľné. Potom prišla nepríjemná, štipľavá bolesť na tom mieste kde to začalo. V iných prípadoch by som sa ponáhľala skontrolovať mobil v zadnom vrecku, no teraz som mala iné starosti. Začalo sa mi zahmlievať pred očami a zvuky okolo mňa začali zoslabovať. Jemne mi začalo šklbať v očiach a prsty na nohách a rukách som si už skoro necítila. Od bolesti to so mnou trhlo. A potom som necítila ani nevidela nič.