Midnight Red

Zločin

CLAIR

Pomaly som sa potkýňala v topánkach s vysokými opetkami a alkohol v hlave mi zrovna nepomáhal. S dievčatami sme sa dohodli, že pôjdeme do baru, keďže bol piatok a ja som nedávno oslávila sedemnáste narodeniny. Všetky sme však už opité odišli a teraz sme sa samy potkýňali našimi cestami domov. Moja cesta bola docela dlhá, tak som sa rozhodla ísť skratkou okolo prístavu. V krátkych červených šatách mi však bola zima a sveter som stratila v bare. Ako som tak išla, začula som hlasy. Pri lodiach som však nič nevidela, tak som pokračovala v snahe o chôdzu.

Zrazu som sa však potkla a spadla som na zem tak tvrdo, až mi zabrneli kosti. Moje červené vlasy po plecia sa rozliali okolo mojej hlavy ako krv. Zavzdychala som keď som sa snažila zdvihnúť. No na mojich ihlách to bolo naozaj náročné. Znovu som spadla. Zanadávala som a ostala som ležať. No znovu som začula hlasy. Otočila som hlavu smerom odkial vychádzali. Uvidela som dvoch chlapov s veľkým čiernym mechom.

"Nikto tu nieje?" opýtal sa jeden.

"Nie," odpovedal druhý.

Keďže som bola opitá, videla som všetko divne. Zdvihli mech a riadne pri tom fučali.
"Je tam dosť kameňov?" opýtal sa znovu jeden z nich.
"Áno. A nestoj tam len tak a pomôž mi."

Zafučal. Hodili mech do vody a ten sa hneď ponoril. Dvaja muži sa ešte chvíľu pozerali do vody, akoby sa chceli uistiť, že sa mech nevynorý, potom odišli.

Znovu som sa teda pokúsila postaviť, a tentokrát mi to vyšlo. Prešla som k vode a pozrela sa do nej. Hladina však už bola kľudná a nič tam nebolo vidieť. Trepala som sa teda ďalej a došla som až k svojmu domu. Z kabelky som horko-ťažko vytiahla kľúče a odomkla. Snažila som sa byť čo najtichšie, mama a nevlastný otec by ma zabili, kebyže vedia, že som bola v bare a som totálne na mol, no asi sa mi to moc nedarilo. Vyzula som si lodičky a nešikovne som ich odkopla. Takmer som znovu spadla, ale udržala som rovnováhu. Prešuchtala som sa chodbou až do mojej izby a neviem ako, iba som si ľahla na posteľ a už som spala.