Čas ukáže

16. kapitola

Na druhý deň bola absolútne nepoužiteľná. V noci toho veľa nenaspala, stále sa prehadzovala. Pred očami sa jej mihali obrazy Alexa, Adama, Romany... Mohol Alex toto spraviť? Na jednej strane jej povedať, že sa bude snažiť nebyť taký žiarlivý a na druhej jej spraviť scénu úplne bezdôvodne. Takto to ďalej nepôjde. Má ho rada, ale toto nechce znášať. Toto je až príliš veľká žiarlivosť.

Mizerná nálada jej pokračovala aj ráno. Nepomohlo tomu ani to, že si zabudla predĺžiť električenku a keď ju revízor kontroloval, zistila, že ju odvčera nemá platnú. Musela vysoliť peknú pokutu. Do toho jej prišla správa od Alexa. Napísal jej, že ho ten včerajšok veľmi mrzí a či by sa dnes nemohli stretnúť. Najprv mu nemala chuť ani odpísať, ale nakoniec mu odpísala, že dnes nie, že potrebuje čas.

Namrzene sa vliekla do práce. Aspoň že je piatok. Prvé dve deti mala poriadne komplikované a mala pocit, že dnes to s nimi bolo ešte náročnejšie ako bežne. Jedno sa jej odhlásilo kvôli chorobe a potom mala jedno nové dieťa, s ktorým robila vyše hodiny vstupnú diagnostiku.

Pozrela sa do diára. Posledná dnes príde Sárka, Adamova neter. Rýchlo si pre ňu nachystala potrebné veci a keď začula klopanie na dvere, šla otvoriť.

"Ahoj," pozdravil sa Adam s úsmevom.

Zoja naňho prekvapene pozerala. Nevedela zo seba vydať ani hlásku.

"Ahoj Zojka," povedala Sárka a vošla do ambulancie.

"Eva ma dnes narýchlo poprosila, či by som s malou nemohol prísť ja. Mala niečo dôležité v práci a nemohla odísť. Dúfam, že to nevadí..."

Zoja konečne našla svoj hlas. "Ehm, nie jasné, nevadí. Poď dnu."

"Jéj, co to je?" opýtala sa Sárka a ukázala na stôl plný hudobných nástrojov.

"Dnes sa budeme trochu viac hrať s našimi uškami. Vyzleč si kabátik a ja ti ukážem, čo budeme robiť." Zoja si šla sadnúť k stolíku. Bol maličký, detský, takže si musela sadnúť bokom.

"Kľudne sa posaď na tamtú stoličku Adam," povedala trochu nervózne. Adam nezvykol chodievať na terapie. Bol so Sárkou asi raz alebo dvakrát, ešte keď spolu chodili, pretože Evka nemohla, ale inak chodila stále Evka. Zoja ju za to veľakrát obdivovala. Aj keď bola slobodná mamička a na všetko bolo sama, nikdy u Sárky nič nezanedbala.

"Tak co budeme jobiť?" spýtala sa Sárka. Dala kabátik Adamovi a prišla k stolíku. Boli na ňom rôzne hudobné nástroje, z každého dvojica. Bubny, xylofóny, hrkajúce vajíčka, drevené paličky, rôzne hrkálky...

"No pozri sa. Máme tú rôzne hudobná nástroje a každý vydáva iný zvuk. Môžeme si ich najprv všetky vyskúšať, aby sme zistili ako znejú."

Sárka s radosťou skúšala všetky nástroje. Bola to jedna z tých hlučnejších terapií.

"Tak a teraz si ty vezmeš svoje nástroje a ja svoje. Môžeš si sadnúť tam na koberec, a ja si svoje nástroje schovám tuto za stolík. A teraz ti na jeden z nich zahrám a tvojou úlohou bude zahrať na ten istý. Musíš poriadne nastražiť ušká a počúvať, dobre?"

"Ánooo."

Zoja si všimla, ako sa Adam usmial. Snažila sa naňho nepozerať.

Zabúchala na bubon a Sárka nadšene zabúchala na svoj. Potom jej ho Zoja ukázala na stole. "Výborne Sárka, uhádla si. Bol to bubon. Tak teraz sa vystriedame dobre? Ja si zakryjem oči a budem hádať na ktorý si zahrala ty." Zoja si schovala tvár do dlaní. Ticho.

"Sárka," povedal Adam. "Teraz si na niečo zahraj a Zoja bude hádať. Vyskúšaj napríklad tento."

Zoja začula xylofón. Tvárila sa, že premýšľa a potom zahrala rolničkami. Sárka sa zasmiala. "Nie nie, toto to bolo! Neuhádla si." Adam sa tiež zasmial.