Čas ukáže

3. kapitola

Čas lieči. Hovorí sa to. Vraj je to pravda. A možno aj naozaj je.

Prvé dni po tom, ako povedala Adamovi aby ju už nekontaktoval, jej prišli dlhé ako mesiace. Mala pocit, že každým ďalším dňom kedy sa jej neozval, to bolo ťažšie. Tisíckrát držala v ruke mobil a mala preňho rozpísanú správu. Tisíckrát mu chcela zavolať. Tisíckrát ho chcela stretnúť a porozprávať sa s ním, ale držala sa. Dokola a dokola si opakovala, že je to takto lepšie. Neverila tomu, ale opakovala si to.

Prvýkrát sa jej ozval po mesiaci. Bola v práci, práve mala hodinu voľno, pretože sa jej na poslednú chvíľu odhlásili rodičia s dieťaťom kvôli chorobe. Sedela pri stole a listovala v nejakých záznamoch.

Chýbaš mi.

Zovrelo jej srdce. Prečo jej napísal? Veď ho žiadala aby to nerobil. Prečo teraz? Prečo po mesiaci, kedy sa z toho každým dňom snažila dostávať?

Viem, že ti nemám písať. Ale už som to nevydržal. Chcel by som ťa vidieť. Aspoň na chvíľu.

Prečo, prečo, prečo jej to robí? Prečo jej to takto sťažuje?

Hľadela na tie slová a snažila sa nenechať rozhodiť. Nie veľmi sa jej to darilo.

Nechcela by si ísť dnes na obed? Len sa stretnúť... porozprávať. Nič viac.

Veď to, že nič viac. Povzdychla si. Celé jej ja sa s ním chcelo stretnúť. Prahla po jeho prítomnosti ako smädný človek na púšti po vode.

Vzala mobil do ruky.

Aj ty mi veľmi chýbaš... Hneď ako to zbadala napísané, vymazala to. Nie! No tak, vydržala si mesiac. Nepokaz to!

Rozhodla sa neodpisovať. To jej ale vydržalo ani nie päť minút.

Adam prosím ťa nepíš mi. Nemôžem sa s tebou stretnúť. Nesťažuj mi to.

Napriek tomu, že sa cítila mizerne, mala chuť potľapkať sa za tú odpoveď po ramene. Aj keď je to extrémne ťažké, je to správna vec. Nesmie sa s ním stretávať. Minimálne dovtedy, kým sa z toho naozaj nedostane. Presne vie, ako by toto stretnutie dopadlo. A čo by nasledovalo po ňom. Naozaj bude radšej po večeroch plakať nad tým, že jej chýba, ako nad tým, že za ňou prišiel, vyspali sa a potom odišiel. Pretože v konečnom dôsledku to je ešte horšie.

Znova jej pípla správa. Prepáč, máš pravdu. Vyskočila mi na FB ako spomienka naša fotka spred roka...

Facebook vie dať niekedy poriadne podpásovky. Och, prečo jej to píše? Čo mu má na takéto veci odpisovať? Alebo nemá reagovať vôbec?

Zase jej pípla správa. Začínala byť nervózna.

Ahoj Zoji, nemáš dnes poobede náhodou čas? Nechce sa ti vybehnúť so mnou a s malým ku Štrkovcu?

Zoja sa pousmiala. Túto správu jej nenapísal Adam, ale jej kamarátka Andrea, ktorá je už pol roka na materskej. Malého Lukáška nevidela už vyše mesiaca. Nejako sa im nedarilo stretnúť sa. A popravde, Zoja nemala za posledný mesiac veľkú chuť stretávať sa s ľuďmi. Ale keďže je dnes piatok... rozhodla sa, že pôjde. Aspoň sa s Aďkou dobre porozprávajú.

Jasné, rada pôjdem. O koľkej chceš ísť? Mohli by sme hneď po práci? Okolo pol štvrtej?

Za tú pol hodinu by sa určite mala dostať z Rače do Ružinova, aj keby boli zápchy.

Jasné, môže byť. Počkáme ťa pri tej lavičke čo minule. Tešííííím sa :-)

Zoja si uvedomila, že aj ona sa teší. Za posledný mesiac bola akási otupená, nebola s ňou reč. Ani doma, ani v práci. Anička stále riešila Petra, namotávala sa naňho čoraz viac a on sa stále správal veľmi zmätočne. Teraz má okrem toho ešte aj skúškové obdobie, takže ani s ňou netrávila toľko času ako za bežných okolností. Väčšinou si poobede vypila kávu a pozerala televízor, prípadne čítala knihy. Mala by s tým prestať a začať sa naspäť stretávať s ľuďmi. Vrátiť sa do života.