Čas ukáže

12. kapitola

Na druhý deň v práci sa Zoja necítila veľmi dobre. Mrzelo ju, ako to včera s Aničkou vyšlo. Dnes sa už naozaj musia porozprávať. Nechcela, aby si Anička myslela, že ju nezaujíma, čo sa stalo.

Napísala jej hneď ráno správu, že jej drží palce na teste a nech jej dá vedieť, ako dopadla. Anička jej odpísala okolo desiatej, že test má za sebou a vyzerá to, že ho spravila. Hneď sa dohodli, že sa poobede konečne o všetkom porozprávajú.

Okolo druhej ale Zoji napadlo, či by Anička neuvítala zmenu prostredia a napísala jej, či by nešli do nejakej kaviarne. Veď nemusia byť stále zatvorené len doma. Anička súhlasila a tak sa stretli v meste pred ich obľúbenou kaviarňou na Šafárikovom námestí.

Sadli si až do druhej miestnosti, úplne dozadu k oknu.

Zoja hneď na Aničke videla, že niečo nie je v poriadku. Cítila, že sa na ňu hnevá.

"Mrzí ma ten včerajšok. Veľmi. Viem, že to teraz vyzerá, že ma vôbec nezaujíma čo sa stalo, ale nie je to tak, sľubujem. Tieto dni to bolo trošku... komplikované. Rada by som ti to vysvetlila, ak chceš."

Anička prikývla. "No tak hovor. Prečo komplikované?"

"Určite si sa čudovala, prečo som ti aspoň nezavolala ten predminulý večer..."

"Áno. Teda... viem, že si bola s Alexom a určite ste mali skvelý večer... ale pokec by mi vtedy naozaj pomohol."

"Práveže ten večer nebol úplne skvelý. To bol aj dôvod prečo som ti nezavolala."

"Počúvam."

Zoja sa zhlboka nadýchla. "Alex zistil, že mi Adam píše."

"Povedala si mu to?"

"Nie... kiežby. Prišla mi správa a on ju videl."

"Fúha. No a ako zareagoval?"

"Dosť zle. Vôbec mi neveril, že medzi nami nič nie je... povedal mi pár nepekných vecí. Že mám Adama ako zadné vrátka a že... že si takto náš vzťah nepredstavoval a... bol hrozne nahnevaný."

Anička sa na ňu súcitne pozerala. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo ju mala Zoja tak rada. Mohla jej teraz povedať: Veď som ti to hovorila. Mala si mu to povedať ty. Máš čo si chcela. Ale Anička nepovedala nič z toho. Len ju chytila za ruku a upokojujúco pohladila.

"Chápem, prečo si nebola práve v nálade volať so mnou a riešiť Petra."

"No... to je ešte len začiatok."

"Stalo sa ešte niečo?" spýtala sa Anička prekvapene.

Zoja si uvedomila, že si hryzie do pery.

"Hej... stalo. Teda... bol strašne nahnevaný a nechcel sa so mnou baviť, ani nič, odišiel do sprchy. Mne sa rozvarilo rizoto ktoré som pre nás robila... a keď som sa s ním potom snažila nejako udobriť a vysvetli mu, že o nič nejde, že k Adamovi už nič necítim a mám rada jeho, chcel odo mňa, aby som pred ním Adamovi zavolala a... povedala mu, aby mi už nikdy nepísal."

Aničke sa oči každou sekundou zväčšovali. "Počkaj... to je ale trošku moc, nie?"

Zoja si vydýchla. Takže nie je jediná, ktorá si myslí, že to bola trochu prehnaná reakcia?

"Zavolala si?"

"Zavolala. Nebolo to nič príjemné. Ale... Alex sa tým upokojil."

"Zoji a...," začala Anička po chvíľke ticha. "Si s tým v pohode, že si musela Adamovi takto zavolať?"

Niekedy mala Zoja pocit, že jej Anička dokáže čítať myšlienky. "Ja neviem, čo si mám o tom myslieť. Nevedela som, že je Alex až takto žiarlivý. Správal sa... no nikdy sa ku mne takto nesprával. Zvyšoval na mňa hlas a... zasypával ma otázkami akoby som bola na výsluchu. A to nekompromisné, aby som zavolala Adamovi... pred ním... no... nie, nebola som s tým v pohode."