Čas ukáže

9. kapitola

Zoja nemala najlepšie pondelkové ráno. V autobuse si spomenula, že večer neodpísala na maily, a tak rýchlo odpisovala, kým cestovala do práce.

Doobeda mala dosť náročné terapie s deťmi. Obed nestihla ani zjesť a už sa musela ísť chystať na ďalšie dieťa. Nebolo to ale hocijaké dieťa.

Bola to Adamova neter. Chodieva k nej na terapie už skoro rok. Má ťažkú poruchu sluchu. Nosí dva kochleárne implantáty, vďaka ktorým počuje. Aktuálne má už skoro štyri roky a Zoja s ňou trénuje výslovnosť jednotlivých hlások.

Keď sa s Adamom rozišli, navrhla jeho sestre Evke, či nechce pre dcéru nájsť iného logopéda. Keďže ale bola Sárka na Zoju zvyknutá, nechceli to meniť. Zo začiatku to bolo pre Zoju dosť zvláštne, že sa každé dva týždne stretávala s Adamovou sestrou a malou neterkou, našťastie sa ale obidve naučili nespomínať Adama, ani ich bývalý vzťah, a sústredili sa len na terapie pre Sárku.

Začula klopanie na dvere. Šla otvoriť.

"Vitajte. No ahoj Sárka. Ako sa dnes máš?"

"Mám sa úzasne," povedala Sárka s úsmevom a vošla do ambulancie.

"Úzasne alebo úžasne? Čo musíme urobiť s pusou? Našpúliť ju, všakže? No tak poď, ideme trochu rozcvičiť jazýček aj pusku."

"Keď to ž cvičíme a sústredí sa, tak ho hovorí pekne, ale keď sa nesústredí tak ho stále zamieňa za z," povedala Evka a sadla si na stoličku.

"Áno, táto fáza bude trvať najdlhšie, kým sa jej to zautomatizuje a bude to ž pekne používať v reči."

Zoja si so Sárkou sadla k zrkadlu.

"Tak, najprv jazýček vykukne z pusy a schová sa, a zase vykukne a schová sa." Zoja vyplazovala jazyk pred zrkadlom a Sárka ju napodobňovala.

"A teraz sa pozrie vysoko k slniečku, a teraz sa pozrie dole na zem, a pozrie sa doprava na stromček, a teraz doľava na domček." Zoja Sárke predvádzala jednotlivé cviky s jazykom.

"Teraz pusu otvoríme a jazýček schováme za horné zúbky a držíme držíme držíme, a teraz sa schová za dolné zúbky a držíme držíme. A teraz si uprace pred domčekom" Zoja si oblizovala pery. "A teraz sa na seba usmejeme v zrkadle a pošleme mamine pusu. A ešte druhú a tretiu. Výborne. Tak sme rozcvičené a teraz budeme trošku trénovať naše ušká."

Zoja dala pred Sárku na stôl dva obrázky. "Dnes pridáme ďalšiu hlásku, ktorú budeme trénovať. Bude to č. Takisto ako pri š aj ž, ktoré sme sa už učili, budeme musieť špúliť pusku, áno? Neusmievame sa ako pri s, z a c."

"Áno," povedala Sárka.

"Tak teraz budeme najprv poriadne počúvať. Pozri, tu je na obrázku činka, s tou cvičíme keď chceme mať veľké svaly. A tu je zvonček a ten cinká. Teraz ti budem hovoriť tieto dve slová, ale budem ich striedať dobre? Takže budeš musieť poriadne počúvať. Tak... ukáž mi, kde je činka? Kde cinká? A teraz kde cinká? A kde je činka?

Terapia rýchlo ubehla. Na konci nechala Zoja Sárku chvíľu sa pohrať s domčekom pre bábiky, kým Evke vysvetlila, čo s ňou má trénovať doma. Dohodli si ďalší termín o dva týždne a rozlúčili sa.

Zazvonil jej pracovný telefón. Recepcia.

"Dobrý deň Zoja, prišla vám zásielka." Zoja sa začudovala. Aká zásielka? Nič si neobjednala.

"Ďakujem, idem tam."

Zbehla po schodoch k recepcii. Sánka jej padla až k nohám.

"Dobrý deň, slečna Zoja Bartošová?" opýtal sa poslíček.