Čas ukáže

8. kapitola

Zoja sedela na gauči medzi Alexom a Aničkou a snažila sa necítiť tak nepríjemne. Nešlo to. Potrebovala byť sama. Mala v hlave priveľa myšlienok a potrebovala si ich upratať. Nehovoriac o byte, ktorý bolo treba tiež upratať. Nehovoriac o pracovných emailoch, na ktoré potrebovala odpísať ešte dnes, aby nemala zajtra v práci problémy. Potrebovala sa porozprávať s Aničkou. Osamote. Potrebovala jej povedať o tom, čo sa stalo v reštaurácii. Potrebovala pochopiť svoje pocity.

"Vy ste spolu takí zlatí. Aj ja chcem priateľa, s ktorým budeme vyzerať tak ako vy dvaja. Tak neskutočne vám to spolu pristane."

"Uvidíš, že to príde. Na dobré sa oplatí počkať. Aj ja som si počkal. Moje predchádzajúce vzťahy sa nedajú ani porovnať s tým, čo máme so Zojou teraz." Alex sa k nej naklonil a pobozkal ju.

Usmiala sa naňho. Aj na Aničku. Myšlienkami bola ale úplne mimo. Stále si v hlave dookola prehrávala situáciu v reštaurácii. A potom v aute. Obrat o stoosemdesiat stupňov. Je naozaj taký? Ale... aký vlastne? Možno naozaj nemala právo starať sa do toho, ako vedie svoj podnik. Veď je to jeho podnik. On vie najlepšie, akých má zamestnancov a ako sa k nim má správať, nie? Čo to ale znamená pre nich... do budúcna? Nebude mu nikdy môcť povedať svoj názor, keď sa jej niečo nebude páčiť? Keď bude mať pocit, že k nim nie je fér? Alebo k nej? Aj vtedy zareaguje takýmto spôsobom? Aby sa do toho nestarala?

"Och, dajte už tie čipsy odo mňa preč. Toto je závislosť. Musím začať cvičiť. Už naozaj." Zahlásila Anička a odtlačila od seba misku s cibuľkovými čipsami.

"Možno by ste mohli cvičiť spolu," povedal Alex.

Zoja cítila, ako jej vyschlo v ústach. Pozrela sa naňho. Usmieval sa.

"Vo fitku by vám určite bolo veselšie spolu. Alebo keď sa vám nechce míňať na fitko, tak môžete cvičiť aj tu, nie? A plaváreň máte za rohom. Jasné, že všetko bude jednoduchšie, keď už bude teplo. Bude sa dať ísť behať alebo korčuľovať, bicyklovať."

Nepáči sa mu jej postava? Bolo to prvýkrát, čo sa nad tým zamyslela. Nikdy nemala vyšportovanú postavu, ale takisto nemala pocit, že by ju nemala dobrú. Určite by sa našli nejaké kilá navyše, s ktorými by sa dalo niečo robiť, ale... doteraz nikdy nemala pocit, že je to nutné. Samozrejme, ona sa až tak nesleduje... ale teraz, keď je s ním a sú tak často nahí... možno si na nej všimol tých pár nedostatkov, ktoré tam sú.

"Niežeby to ani jednej z vás bolo treba. Obidve ste krásne." Znova ju pobozkal. Zrazu mala zvláštnu chuť odtiahnuť sa od neho. Keď jej to netreba tak prečo to povedal?

"Asi by sme mali. Čo povieš Zoji? Ja už nad tou plavárňou dlhšie premýšľam. Aspoň teraz v zime by to mohlo byť fajn."

"Uhm."

"Ty si dnes nejako ticho zlatko. Stalo sa niečo?" opýtal sa jej.

"Nie, nič sa nestalo. Len... premýšľam nad tým, čo ešte všetko dnes musím spraviť a... ako rýchlo ten víkend ubehol."

"Ani nevrav. Ale bol to ďalší krásny víkend. Teda ešte stále je."

Usmiala sa. Začínala byť trochu nervózna. Cítila sa kvôli tomu veľmi zle, ale bola by radšej, keby už išiel domov. Mala chuť nakopať sa za také myšlienky, veď jej nič nespravil. Ale cítila, že zanedbáva strašne veľa vecí keď je stále s ním, a tiež cítila veľkú potrebu byť dnes sama.

Zavibroval jej mobil. Esemeska. Od Adama.

Práve som bol pri Draždiaku a spomenul som si na teba. Rád by som ťa videl. Chýba mi ten tvoj úsmev.

Rýchlo zablokovala mobil a položila ho na stôl. Displejom dole.

"Kto to bol?" spýtal sa Alex.

"Ehm... mamka. Chce si dnes zavolať. Dnes mám toho naozaj dosť." Cítila sa zle, že mu klamala. Veľmi zle. Nestalo sa to prvýkrát. Adam jej napísal už dvakrát, keď bola s Alexom a vždy si vymyslela inú výhovorku, kto jej píše. Alex o Adamovi vedel iba toľko, že je jej bývalý priateľ a že spolu boli skoro päť rokov. Nechcela sa o ňom veľmi rozprávať.