Čas ukáže

10. kapitola

Nevedela ako dlho plakala. Ale až príliš neskoro si spomenula na rizoto na sporáku. Keď k nemu pribehla, rozplakala sa ešte viac. Celé sa rozvarilo. Vypla sporák a rozbehla sa do spálne.

O pár minút počula ako sa zastavila tečúca voda. Zakutrala sa ešte hlbšie do perín a vzlykala ešte viac.

Otvorili sa dvere kúpeľne. Počula ako šiel do obývačky. Príde za ňou? Určite príde. Snažila sa upokojiť plač.

Alex ale nechodil. Iba sa jej to zdalo alebo... počula telku?

Počkala ešte chvíľu, ale Alex bol stále v obývačke. Poriadne sa vysmrkala a opatrne vyšla z izby.

Sedel na gauči a prepínal programy.

"Alex..."

"No čo, už si sa upokojila?" spýtal sa bez toho, aby sa na ňu pozrel.

Nové slzy sa jej začali tlačiť do očí. "Rozvarilo sa rizoto," povedala nešťastne.

"Všimol som si."

Ticho. Dlhé nekonečné ticho.

"Pôjdem domov..."

Pozrel sa na ňu. "Nemôžem ťa zobrať, už som pil."

Na to zabudla. Tak pôjde autobusom...

Znova sa pozrel na telku.

Sadla si k nemu a chytila ho za ruku. "Alex... prepáč mi to."

Mlčal.

"Prepáč, že som ti o tom nepovedala. Mala som ti povedať, že mi Adam píše. Nemal si to zistiť takto. Viem, že je teraz pre teba ťažké veriť mi. Ale ja už k Adamovi nič necítim. Nechcem sa s ním stretávať. Mám rada teba a chcem byť s tebou. Napísala som Adamovi, aby mi už nikdy nepísal. Prosím ťa, ver mi."

Pozrel sa na ňu. "Ukáž mi tú správu," povedal s povzdychom.

"Naozaj som mu to napísala. Neveríš mi?"

"Keď je to pravda, tak prečo máš problém mi to ukázať?"

Išla zobrať mobil zo stola a podala mu ho. Šiel rovno do priečinku správ.

Zoja periférne videla, že tam sú nejaké nové správy. Musel jej ich poslať, kým bola v spálni.

Alex jej podal mobil. "Zavolaj mu a povedz mu, aby ti už nepísal."

Pozrela sa na tie správy.

Zoji, stalo sa niečo?

Prosím ťa, odpíš mi, čo sa stalo?

Spravil som ti niečo?

"Alex, ale veď... on to pochopí z tej správy, ktorú som mu poslala."

"Evidentne to nepochopil. Hovor možno pomôže."

Zoja sa zdráhala. Nechcela mu volať. Nie pred Alexom. Nie takto.

"Máš s tým problém? Možno sa ti páči, že ti píše. Máš ho ako také zadné dvierka, keby to medzi nami náhodou nevyšlo."

"Alex čo to hovoríš, to vôbec nie je pravda." Jeho slová ju veľmi zaboleli.

"Tak prečo mu to potom nechceš narovinu povedať?"

Sťažka prehltla. Vytočila Adamove číslo. Alex sa na ňu celý čas pozeral.

"Zoji? Prosím ťa Zoji, čo sa stalo?" ozval sa v telefóne.

"Adam..." Počula, ako sa jej trasie hlas. Odkašľala si, ale veľmi to nepomohlo. "Nechcem, aby si mi ešte písal. Je medzi nami koniec a... tak to aj zostane. Nechcem sa s tebou stretávať... a nechcem aby si mi písal, že ti chýbam."